Quatro, Suzi - Live and Kickin' (1977)

Live And Kickin’ z roka 1977 je jediným albumom, ktorý mám od Suzi Quatro v zbierke.

Logicky, pretože je to rockový koncertný dvojalbum zo 70. rokov a tie ja zbieram programovo. Kapela sa 15.6.1977 v Osake podujala v štvorici odohrať cca hodinu a pol trvajúce vystúpenie a zaznamenať ho na nosič, ktorý pôvodne vyšiel iba v Japonsku a Austrálii. Aj ja mám dvojcédečkové vydanie z Japonska (EMI, 1993, TOCP-7932-33), hrá pekne.

Muzika je to jednoduchá, v podstate nám Suzi servíruje rokenrol korenený troškou glamu (The Wild One, Glycrine Queen). Nevyhýba sa coverom, ktoré však ani v jednom prípade nedosahujú kvalít originálu (Heartbreak Hotel, Make Me Smile, Keep A-Knockin’). Možno len Roxy Roller je výnimkou z pravidla. Čo sa mi páči, je fakt, že album zachytáva vystúpenie kapely bez štúdiových úprav, zážitok je autentický. Kapela sa nesnaží vziať repráky útokom, povedal by som, že skladby hrá pomerne konzervatívne, spev je vpredu a zvyšok nástrojov sa cudne krčí v pozadí. Niekedy je to až na škodu, taká Half As Much As Me by s riadne odviazaným soundom mohla byť zaujímavá. Občasná punková hravosť tým tiež trpí.

Za najlepšie momenty považujem tie skladby, ktoré sa odklonili od prostého glam-rokenrolu. V prvom rade spomeniem valčíkovú dumku Cat Size. What’s It Like To Be Loved má skoro štvrť hodinu, a tak sa všetci hudobníci vzácne vyšantia aj sólovo. Takýchto momentov by si koncert zaslúžil viac. Inak, z tých spevných kúskov sa mi páči American Lady a je príjemné vnímať, ako vedela Suzi pracovať s publikom, čoho dôkazom je Can The Can.

Keď mám náladu na niečo nekomplikované, Live And Kickin’ je dobrá voľba. Suzi Quatro nepriniesla nič nové, hodnotné a neopakovateľné, ale ako vzácna zástupkyňa ženského pohlavia v rocku sa v ňom ani nejako zvlášť nestratila. A jej hudba je priam ideálna kulisovka.

zdenek2512 @ 21.08.2025 07:55:45 | #
Mám pocit, že Quatro patřila taky do stáje Chinn&Chapman. Neoslovila mě, není to Janis Joplin, ani Patti Smith. Občas ji dávají na rádiu Beat.

hejkal @ 21.08.2025 08:04:10 | #
Hrá ten najjednoduchší rock. Tiež nie som jej fanúšik, ale ako som napísal, koncertné albumy zo 70. rokov zbieram systematicky, a tak tento kúsok mám a zasa, nevadí mi si ho občas vypočuť.

jiří schwarz @ 21.08.2025 09:45:17 | #
Ano, Zdeňku 2512, patřila do stáje Ch-Ch. Když v roce 1973 jsem uslyšel prvně jako 16letý na diskotéce ten její ocelový hlas v Can The Can, byl jsem z toho odvařenej. Nicméně měla vždycky tak málo dobrého materiálu, že to nevydalo ani na jedno dobré LP.

Antony @ 21.08.2025 12:01:01 | #
Za mne je Suzi obyčejná hospodská dupárna bez čehokoli navíc. Takové mne vždy svojí výrazovou jednorozměrností odrazovaly. Stejně jako Joan JETT, SLADE, SWEET, T.REX, NAZARETH a podobní. Nic nenalézám pod povrchem. 
Zajímavé je, že v podstatě stejně jednoduché metálky mne berou, tam už něco slyším.

hejkal @ 21.08.2025 12:04:23 | #
Áno, s jednoduchou muzikou to tak je. Človeka nie vždy chytí, ale občas sa jej to podarí a asi neexistuje racionálne vysvetlenie, prečo tomu tak je. Ja nemám problém s glamom, ale musím naň mať náladu. Aj na metal, ale tam sa to deje oveľa vzácnejšie. Tiež tam málokedy čosi nájdem pod povrchom a to aj v prípade tých komplikovaných hudobných pokusov. Ale vždy sa nájdu aj výnimky, čo je skvelé, že si ten náš vkus vlastne nemôžeme absolutisticky zaškatuľkovať, aj keby sme veľmi chceli. 

Antony @ 21.08.2025 12:15:48 | #
Ano, přesně tak to je. Proto jsem úmyslně v rámci hodnocení nepoužil slovo "jednoduchý", protože ani složitost ani jednoduchost v muzice nezaručují prakticky nic. To "něco", co v muzice musí být, aby nás chytila, je naštěstí mimo všechny pokusy o definici, proto nás může překvapit cokoli.

Jarda P @ 21.08.2025 12:22:24 | #
Suzi Quatro mě už v době vzniku odradila svým ječivým projevem, takže šla její hudba mimo mě. Na rozdíl od Slade, Sweet, T.Rex či Nazareth, kteří mají kromě slabých i výborná alba.