Tangent - The World That We Drive Through (2004)

Druhá deska projektu/kapely Tangent, The World That We Drive Through, směřuje ve šlépějích dnes už legendárního jazzrockového debutu The Music That Died Alone. Působí rafinovaněji, méně přehledně a jazzověji, dýchá muzikálnějším a poslouchatelnějším dojmem. Zkrátka jazzrock vysoké školy umělecké. Třeba druhá Skipping The Distance, ta je nápady tak napěchovaná, že by klasickému metalovému spolku vyzdobila celé album. A závěrečná suita A Gap In The Night představuje model toho, jak v jazzu pracovat s atmosférou, aniž by musela být popřena instrumentální stránka skladby. Výborná kapela, výborná deska.

reagovat

steve @ 17.04.2017 18:29:34
Já jsem podle tebe nadchválil poslední Haken a ty zase Tangent všeobecně. O jakém legendárním debutu je tu řeč???????????

horyna @ 18.04.2017 09:30:47
steve: debutní deska Tangent zapadla během krátké chvíle díky své všestranosti, kompozičnímu umu a oblíbenosti mezi špičku žánru. Její postavení je nezpochybnitelné, osobně upřednostňuji trojku, ale The Music... má prvenství.

john l @ 19.04.2017 06:33:26
Tangent jsou hudební all star, o tom snad není pochyb. To ti potvrdí většina lidí, která podobnou muziku poslouchá. První čtyři desky patří na oltář progresivní muziky a jazzu vlastně taky. O co ti Steve jde? Že jsem zpochybnil (tvoje)Haken? Klídek, jo.
Tangent strčí celý Haken do kapsičky:)

steve @ 19.04.2017 16:11:26
Tangent do kapsičky každýho nestrčí, páč je pěkně děravá. Ta kapela je dávno za zenitem, kdežto Haken hledí vpřed, tak to uznej. A nejde mě o nic, jen nazývejme věci správnými jmény. Čistá fabulace.

Mayak @ 19.04.2017 16:41:14
Sledujem tu dianie celkom často a pravidelne, ale vnútorne to cítim tak, že nemám zasahovať do takýchto "sporov", kto je či nie je lepší ... ale tentokrát celkom jednoznačne (a to mám hodne pozitívny vzťah ku Haken i Tangent, ku ktorým som kedysi písal aj ... recenzné príspevky):
Hudba Tangent je ďaleko komplexnejšia a žánrovo, skladateľsky a kompozične variabilnejšia a širokospektrálnejšia, ako "bežný" progmetal Haken s mnohými klišé faktormi, z ktorého proste progmetal nedokáže vystúpiť (pri všetkej úcte k hráčskym schopnostiam členov aj tohto bandu).
Steve, Tvoje tvrdenie o "deravosti" a o tom, že kapela (Tangent) je za zenitom je hodne úsmevné a detinské a najrozumnejšie by bolo v tomto nepokračovať.
Toto nie je o porovnávaní si pipíkov ...

steve @ 19.04.2017 16:53:49
Mayak, těmi pipíkmi krásně řečeno, ale ... Jsem ochotný uznat tvorbu a vliv prvních tří desek Tangent, to co kapela předvádí dál, je jen omílání omletého. Předposlední kolekce se nějak neujala a tak rychle zpátky k The Music That Died Alone a dáme tam raděj dvojku. Není to moc průhledné a vykostruhované? Ještě někdo mě chce trvdit že tohle je progresivní vývoj?

PaloM @ 19.04.2017 18:42:12
Tangent si drží stále moju pozornosť a ich posledný album som koncom minulého roka často počúval.
Haken ma nadchol debutom Aquarius, ale s odstupom rokov ich ďalšie albumy vôbec nepočúvam. Posledné CD som na niekoľko pokusov nestrávil, proste ma album nedokázal zaujať. Prečo je to tak, celkom dobre opísal Mayak.
Samozrejme, ide hlavne o subjektívny pocit a iný človek to cíti inak :-)

The Tangent je síce ďaľšia medzinárodná superskupina, ale jej tvorba je trochu o niečom inom ako hviezdny Transatlantic. Opraty drží pevne v rukách Andy Tillison(Parallel or 90degrees), jeho hammond je neprepočuteľný a tvorivý vplyv tiež. Rytmika zo švédskych The Flower Kings-Jonas Reingold a Zoltan Csorsz si v jazzovejších polohách vyslovene hovie. Úvodná kompozícia The winning game je skvostná. Mikrofónu sa ujal tentokrát sám Roine Stolt(The flower kings,Transatlantic) a jeho hlas na úvod navodí príjemnú pokojnú atmosféru. Škoda, že na nasledujúcom albume A place in the Queue Roine už neúčinkuje. Prečo škoda? No jednoznačne preto, lebo práve vo vokálnom obsadení vidím u Tangentu najväčšiu slabinu. Pri všetkej úcte sú hlasy Tillisona,Manninga aj Baine-a nevýrazné, nepresvedčivé až nudné. Chýba im farba, vôňa, príchuť...Pôsobia miestami vyslovene ospalo a cítiť to najmä na poslednej, inak po hudobnej stránke vydarenej dvojplatni Not as good as the book. Chcelo by to nejakú výraznú spevácku osobnosť. Ja si viem v Tangente živo predstaviť napríklad takého Johna Wettona (King Crimson,U.K.,Asia...), ale to je iba moja čisto subjektívna úvaha. Celkovo hodnotím TWTWDT ako celkom vydarené dielo a ohodnotil by som ho štyrmi hviezdičkami, ale keďže som dostal toto cd od manželky na vianoce a urobilo mi to vtedy veľkú radosť a zároveň mám na toto obdobie príjemné spomienky, tak predsa len jednu subjektívnu hviezdu pridám.
reagovat

predosla deska je inaksia ako tato , to bude tym ze je viac jazzova ak to mozem takto nazvat.Ale hudobne je na urovni prvej desky.Da sa diskutovat o poslednej skladbe, ktora ako by tam nepatrila /ide o elektronicke cudo tipu M.O. ako bonus.Ostatne skladby su super.Je tam absolutne vsetko co fanda ocakava od takejto superskupiny.Je az napocudovanie kde beru tolke napady a este ich aj zhudobnia.To sa ani neda opisat, to jednoducho treba pocut.Uz sa tesim na ich treti avizovany album.Super.
reagovat

Netrpezlivo očakávané druhé album britsko ? švédskeho superprojektu TANGENT je na svete!
Andy TILLISON a jeho verný spoluhráč z kapely PARALLEL Or 90 DEGREES (PO90D) Sam BAINE, bývalý člen tej istej kapely Guy MANNING a hviezne trio z The FLOWER KINGS (TFK) Roine STOLT a geniálna rytmická sekcia Jonas REINGOLD & Zoltan CZSORZ, doplnení hráčom na saxofón a flautu Theo Travisom (ex GONG, spolupráca s Porcupine Tree), namiesto Davida JACKSONA (spolunahrával prvý album) z legendárnych Van Der Graaf Generator, to je fakt sila (alebo Sedem Statočných?).
Nesmierny inštrumentálny potenciál a traja rovnocenní speváci (Andy, Roine a Guy) pripravili opäť náročnú lahôdku pre fajnšmekrov, ktorých v hudbe už hocičo neuspokojí. Album (s bonusovou skladbou ?.Exponenzgesetz?) vyše 73 minút dlhé je potrebné počuť mnohokrát, kým sa zorientujete, čo ním Andy Tillison & spol. chceli tentokrát vyjadriť. Už od počiatku je zreteľné, že zatiaľ čo prvé album bolo vo vzťahu vplyvu a prínosu v pomere TFK ? PO90D 50:50, tentokrát je dominancia Britov a zvlášť samotného Andy Tillisona jednoznačná!
Andy najčastejšie na albe spieva (na vlastné texty) a kto pozná jeho skladateľsko ? aranžérsky rukopis z materských PO90D, ten má pocit (tak ako ja), že počúva nové, obohatené album (najmä o rytmiku a dychové nástroje) PARALLEL Or 90 DEGREES. Všadeprítomný odkaz na Canterburskú scénu zo 70. rokov a ozveny nálad a koláží hammillových VDGG priam bijú do očí (vlastne do uší?).
Tak, ako na prvom albume, aj tu je autorom prekrásneho obalu CD (bookletu) Ed Unitsky . Exelentné!
Slabé, miesto na albume nenájdete, najväčšiu silu majú úvodná kompozícia ?The Winning Game? (11:09), ešte väčšiu posledná, najdlhšia ?A Gap In The Night? (18:22), dynamika a perfektná hráčska zručnosť a zohratosť však priam srší z celého DIELA. Malý šok však pôsobí bonusová klávesová inštrumentálka ?Exponenzgesetz? (14:00), ktorá ako keby tu zablúdila z nejakého alba nemeckých Tangerine Dream?
Pre mňa jednoznačne jeden z najhorúcejších favoritov na album roku 2004. Labužníkom a pôžitkárom náročného art ? prog ? jazz fusion rocku veľmi vrele odporúčam!

reagovat

Mohyla @ 01.10.2011 17:30:19
Každý recenzent samozrejme cíti album torchu inak, ale že jeto skvelý album sa zhodnem so všetkými! Ako píše Mayak:"Labužníkom a pôžitkárom náročného art ? prog ? jazz fusion rocku veľmi vrele odporúčam!"