Mayall, John - New Year, New Band, New Company (1975)

Písal sa rok 1975, keď sa na pultoch zjavil nový album Johna Mayalla – New Year, New Band, New Company. Poznáte ho?

Poďme sa naň pozrieť! Mayall sa definitívne odsťahoval do USA, opustil label Polydor a upísal sa ABC. V rokoch 1975-1978 pre toto vydavateľstvo nahral šesť albumov, ktoré v jeho diskografii zastávajú zvláštne miesto. Mayall začal experimentovať s funky, big bandom, zároveň ho to komerčne zruinovalo, a to až tak, že koncom 70. rokov už iba paberkoval a v roku 1984 sa napokon rozhodol obnoviť svoju kapelu Bluesbreakers. Ale poďme sa započúvať do jeho amerických experimentov poza bučky blues.

New Year, New Band, New Company nahral Mayall so šiestimi spoluhráčmi. Nechýba rytmika z minulého albumu The Latest Edition – bubeník Soko Richardson a basák Larry Taylor, je tu taktiež starý známy huslista Don ‘Sugarcane’ Harris, ale aj prekvapiví noví hráči. Prvýkrát Mayall angažoval sólovú speváčku Dee McKinnie. Zostavu dopĺňali gitarista Rick Vito a klávesák Jay Spell. V americkom rebríčku skončil na 140. mieste a bol to zároveň posledný Mayallov album, ktorý v ňom bodoval. A to až do 90. rokov. Inde vo svete ho prakticky nikto nezaregistroval. Ešte aj keď budete čítať o Mayallovi rôzne profily a články na internete, zistíte, že táto éra je odbitá jednou, dvomi vetami a padla. Pritom je to škoda!

Už úvodné jazzové funky Sitting On The Outside je svojim výrazným rytmickým sekaním s kúzelnou basou značne odlišným typom hudby, než na ktorú som u Mayalla zvyknutý. Nie je to úplne moja šálka pramenitej vody, ale ani to nie je zlé. Zdvojené spevy Mayalla a McKinnie pôsobia sviežo.  

K blues Mayallovho strihu majú najbližšie songy ako Can’t Get Home s harmonikovými a husľovými dominanciami, akustické hravé country blues Step In The Sun s dialógom Mayalla s McKinnie alebo tradičné blues To Match The Wind.

Miestami ako by Mayall koketoval so spevným popom vhodným pre širšie publikum, čoho najlepším príkladom je skladba Sweet Scorpio. Vyvoláva vo mne takú pozitívnu náladu, až ju podozrievam, že je synonymom pre radosť. Podobne ako rýchle boogie Driving On. Vnímam aj vedomú orientáciu na americké publikum, pretože spevné husličkové country Taxman Blues je na nerozoznanie od domácej produkcie. A So Much To Do je azda najnetypickejšia Mayallova skladba, mám z nej dojem, že ho teší spievať duetá a capella, ale aby sa nepovedalo, hrá mu do toho aj kapela. Taký hudobný oxymoron v praxi. A aby sa nezabudlo, že Mayall miluje hranie na harmoniku, je tu My Train Time. Inak, neviem, prečo je tento typ skladieb, kde hrá harmonika a rytmus určuje rytmičák, spájaný klišéovito s vlakmi. Ale funguje to! Je to azda najlepšia skladba na albume. A záverečný rockový slaďák Respectfully Yours už len podčiarkne prívetivú, príjemnú a slastnú náladu celej dosky.

Na Mayallovi je úžasné, že hoci nahral kvantum albumov a vydal vyše tridsať živákov, prakticky neustále hral nové skladby, málokedy sa vracal k staršiemu materiálu, česť „Room To Move“ výnimkám. Nemyslím si, že na svete žil iný bluesman, ktorý by sa mu v tomto vyrovnal. Inými slovami, každý jeho album je pre fanúšika studnicou nových zážitkov a tento nie je výnimkou.

Musím sa priznať, mám pre New Year, New Band, New Company slabosť. Je to veľmi chytľavý album, kompetentne odohraný a vôbec! Je výborný. V druhej polovici 70. rokov už takejto muzike pomaličky odzvonilo, nuž ma neprekvapuje, že zakopanie sa v USA dávalo logiku. Predsa len je tam trh pre černošskú muziku vhodne uspôsobený. Dôsledkom však je to, že dnes je táto jeho tvorba všade inde pomerne zabudnutá. Nuž, pripomeňme si ju, ako inak, počúvaním!

stargazer @ 14.12.2024 11:37:09
Já nejsem Mayallův fanoušek, ale vždy si rád o něm tady počtu a poslechnu si k tomu recenzované album. Nevím, jak album před tímto, ale tady ta Amerika je slyšet velmi. Na této desce osobně nemám vyloženě favoritní skladbu, ale jako celek mi to příjde OK. 

hejkal @ 14.12.2024 23:38:15
Album pred týmto bol iný. Cením si, že si vždy tých Mayallov pustíš a reaguješ. Súhlasím, že tento album je fajn.