Renaissance - Da Capo (The Complete Anthology 1969 - 1982) (1995)

Renaissance pre mňa od nepamäti predstavuje synonymum pre vznešenú hudbu, nech už si pod týmto vzletným, no neuchopiteľným pojmom predstavujete čokoľvek. Spoznal som ich cez absolútne ohromujúci debut z roku 1969 a vzdelanie si doplnil najprv výberovkou Da Capo a v krátkom čase aj albumami. Keď sa nad tým zamýšľam, bolo to niekedy v polovici 90. rokov, a teda v dobe, kedy som sa vrhol po hlave nielen na bicie nástroje, ale i na muziku z prelomu 60. a 70. rokov. Asi, nie, určite preto vo mne mix klasickej hudby v rockovom odeve doplnený o najanjelskejší ženský hlas, aký poznám, zanechal trvalé brázdy, ktoré žiaden čas nezrovná so zemou. Nakoľko ma v tej dobe fascinovala muzika Emerson, Lake & Palmer, hľadal som, za pomoci encyklopédie Rock 2000 a znalostí môjho otca, všetky skupiny, ktoré hrali classical rock. Do Renaissance som sa zamiloval až po uši a dodnes ma jej hudba napĺňa radosťou, túžbou, šťastím...

Da Capo radí na dvoch diskoch chronologicky tvorbu zo všetkých štúdiových albumov až po Time-line, album z roku 1983, ktorý dal bodku za kariéru kapely (pravda, až do prvého reunionu, ale to je iný príbeh). Pravda, dopĺňajú ho dve skladby z roku 1982, ktoré na albumoch nevyšli. Ide o poctivý výber, každý album má k dispozícii tak dve až tri skladby, je preto pochopiteľné, že všeličo chýba. Kým sa tým prebrodím, doplním pre tých, čo netušia, o akú hudbu ide, že sa bavíme o jemnejšej podobe classical rocku (citácie z klasiky a slušivá rocková rytmika k tomu), a teda dominuje klavír, gitara sa stráca v sprievode a za mikrofónom stojí Annie Haslam, operne vyškolená speváčka s neuveriteľne čistým hlasom, ktorý neváha atakovať najvyššie povolené hranice ľudských síl.

Pravda, kapela tiež prešla určitým vývojom, Annie sa zjavila až na treťom albume, a preto sa v úvode dosýta nabažíte brilantnej inštrumentálnej orgie Kings & queens i spievanej milohry Island, na ktorej spieva rovnako podmanivá Jane Relf. Žiaľ, album Illusion zastupuje dvojica popíkových skladieb s hitovými ambíciami. Tie však nestačia. I keď je dvojka v diskografii kapely dielom nepodareným volil by som niektorú z dlhších a progresívnejších skladieb. Nič to. Od albumu Prologue sa kapela hudobne ustálila, za mikrofónom sa zjavila Annie a nastupuje neskutočná jazda pre milovníkov melodických orgií. Ashes are burning, Running hard, Mother Russia, to sú nesmrteľné skladby a akosi si neviem predstaviť, že by som mal žiť bez nich. Alebo ich dokonca zavrhol v honbe za dajakými novodobými preludmi. Prvý disk ukončuje bonusová skladba Afrika z roku 1982. To si mohli v Repertoire odpustiť, ale evidentne chceli mať na každom disku jeden bonus na záver. Nie, že by to bola úplne nepočúvateľná vec, ale je predsa len niekde inde.

No nič, druhý disk otvára hneď trojica skladieb z albumu Scheherazade and other stories v čele s Trip to the fair, čo je doslova dokonalosť sama. Vyumelkovanosť, ktorá nepôsobí nepatrične, na tomto albume dosiahla svoj vrchol a výsledkom je niečo nadpozemské. Od tohto momentu sa prejav kapely mierne upokojil, štvorica skladieb z albumov Novella a A song for no reasons vrátane najväčšieho hitu Northern lights však stále znejú bohovsky. Estetické cítenie skupiny nemalo obdoby a pochybujem, že ju v tomto smere tak skoro niekto prekoná. Zvyšná pätica skladieb postupne zjednodušuje svoj prejav, ale smerom k masovému publiku kráčajú dôstojne, bez obvyklých podliezaní a vulgárnych trápností. Na záver je tu ešte jeden nevydaný song Writers wronged, ktorý by mi nechýbal. A tým sa končí púť po diele, ktoré sa dotklo absolútna.

Aj keď si myslím, že je to najlepšia výberovka určená na zoznámenie so skupinou, sem-tam by som volil iné skladby. Na mojej láske k tejto dvojalbumovej prehliadke krásna to však nemení nič. Dvadsaťpäť skladieb definujúcich krásno stojí za to.
reagovat

PaloM @ 19.01.2015 14:54:53
hejkal, môžeš mi závidieť, ja tú nádheru ešte len objavujem :-)
Vďaka za recenziu, rád som si prečítal.

Mayak @ 19.01.2015 16:00:13
Tu sa celkom zhodneme,Hejkal.
Som veľký fanúšik (od polovice 90. rokov, keď som si ich kúpil ešte v kamennom obchode Rockserwisu v Krakove) predovšetkým veľkého "trojlístka", teda albumov "Ashes Are Burning", "Turn Of The Cards " a historicky jedného z najzásadnejších albumov tak classical rocku, ako aj sofistikovaného art rocku - "Scheherazade And Other Stories". Už som akosi prestal fungovať v rebríčkoch a stále menej rád udeľujem albumom body, ale tieto tri vyššie spomenuté sú jasné "pätorky" (Scheherazade And Other Stories je skôr "šestka") a Annie Haslam ostane pre mňa už navždy najlepšou speváčkou rockovej hudby všeobecne & všetkých čias...
Obdobie r. 1973 -1976 (teda samozrejme aj jeden z najlepších živákov všetkých čias - "Live At Carnegie Hall") je v tvorbe Renaissance vrcholom estetiky art rocku a jedným z najvydarenejších spojení elementov rocku a klasickej hudby ...

hejkal @ 20.01.2015 07:12:49
PaloM - lepšie neskôr ako nikdy, čo by za to dali ľudia na Titanicu...

Mayak - zhoda vždy poteší, pri Renaissance ma to teší dvojnásobne.