Gallagher, Rory - Calling card (1976)

28.04.2014 gunslinger | #

Nebudem sa priečiť tomu že klávesy v rockovej hudbe, a nie len v nej, spestrujú a do istej miery posúvajú výsledný produkt do umelecky vyšších sfér. Takisto nechcem súdiť Gallaghera ktorý si na istý čas privlastnil k svojej hudbe tento nástroj. Avšak mne to pri jeho hudbe nesedí. Som až príliš navyknutý počúvať kvílenie jeho starej fenderky a nejaký sintetizátor, pretože to na niektorých miestach tak znelo, ma iba ruší a silne prekáža. Nie že by klávesák hral zle alebo by sa ako sólista hnal násilne dopredu voči Rorymu, ale bez neho by som mal túto nahrávku radšej.

Je pravda že, hoci ma nemastné-neslané klávesy odrádzajú od počúvania, jedná sa o podarenú nahrávku plnú zaujímavých a originálnych skladieb. Až sa čudujem ako je vlastne možné že po toľkých nahrávkach a albumoch spáchaných v tak krátkom časovom intervale mohol Gallagher nahrať toľko výborných vecí. Pretože keď sa pozriem len tak zbežne späť v čase pred týmto počinom, a píšte si že tie veci mám poriadne napočúvané, nevidím tam žiadnu výraznú vatu ani slabinu. A to sa snažím byť svojim spôsobom objektívny a kritický. Je jedno či v hre dominuje gitara elektrická, akustická alebo obe naraz. Čítal som o Gallagherovi kritiky že na blues rock nie je vo svojich skladbách dostatočne bluesoví a na Hard rock nie je dostatočne hardrockoví čím sa jeho skladby stávajú poslucháčsky nevýrazné a skutočná sila skladieb sa nachádza na live nahrávkach. Až na posledný bod by som s týmto tvrdením nesúhlasil a to s nasledovného dôvodu: Tým že sa skladba, alebo skôr štýl hráča, nedá presne do písmena zadefinovať z neho robí hudobníka originálneho. Neznamená to ihneď že je to hudobník výborný, ale u Gallaghera, a myslím že mnohý budú so mnou súhlasiť, to znamená.

Zhrnutie: Calling Card ja skvelý album. K poslednej pseudobaladickej by som mal určité výhrady ale nechám to tak. Skladby sú vynikajúce a bonusy tiež nie sú na zahodenie, hlavne ten rag blues. Tieto skladby sú v Roryho podaní perfektné. Chváli bolo dosť pretože nasledujúci album už v zložení- gitara, basa, bicie je pre mňa oveľa lepší.

reagovat

01.02.2009 hejkal | #

V čase dospievania som z kazety počúval Calling card a Photo-finish, čo určite ovplyvnilo moje vnímanie hudby, Gallaghera a aj spôsob prístupu k životu. Už vtedy, v tínedžerskom veku ma brala úchvatnosť Roryho melodiky. A čo mám povedať po rokoch?

Bicie začnú hrať rytmus, pridáva sa geniálna Roryho vyhrávka, klávesy, basa, na vlne uragánu sa priveje melodická medzihra a už to ide. Do you read me je absolútne najlepšia rocková skladba v strednom tempe, akú poznám. Rýchly beh evokuje besná Country mile ovenčená slide sólom a klavírnym mikrovsuvom. Rory má neopakovateľnú farbu hlasu a je zaujímavé, že nie je vnímaný ako spevácka hviezda. Určite by sa v encyklopédiách nestratil. Zatiaľ to bolo super, čo asi tak príde? Pád? Ale kde. Vrchol vrcholov ľubovoľných vrcholov sa volá Moonchild. Ak by niekto chcel vedieť, ako sa robí melodický blues rock plný neopočúvaných postupov a hitového potenciálu, tak vie , kde hľadať. Táto skladba by samotná vystačila na 5 hviezd. A hrá sa hádam ešte lepšie ako počúva. Vždy, keď ju spustím s mojou skupinou, cítim neuveriteľný ťah, tá sila je v nej integrovaná a nepustí ani pri amatérskom coverovaní. A keď ju hrá maestro Rory, tak sa už bavíme o extáze. A tá pokračuje v titulnej skladbe albumu. Calling card je ďalším z nekonečného počtu Roryho triumfov. Blues, ale aký! Akustické intro, závan tropického vetríka, je tu ďalší Karibik. I’ll admit you’re gone je asi najvydarenejším kúskom z kategórie tropických skladieb Roryho a spol. Blues rock ako remeň, to je to, čo Gallagher ovládal ako nikto iný, takže vždy, keď sa ozve Secret agent, neostáva mi iné, iba revať od nadšenia (a keďže deti spia, tak aspoň v duchu). A vraciame sa na začiatok. Opäť stredne rýchle tempo bicích, plávajúca basa, klavír sekane dáva vedieť, že príde rovnako sekané gitarové sólo. Atmosféra sa krásne vyfarbuje a je úspešne vymodelovaná v hutnom speve a gitarovom vyhrávaní. O čom to vlastne hovorím? O Jackknife beat. Rory mal asi vážny problém s pretlakom melodických nápadov, takže nemal na výber a na drvivej väčšine jeho dosiek je toho na počúvanie viac, než zvládla ľubovoľná skupina za desiatky rokov pôsobenia. A v tomto duchu sa nesie aj majestátna nádhera Edged in blue. To, že jeho kariéra prešla nepovšimnutá okolo rádií a MTV je asi najlepším dôkazom pre tých, čo tvrdia, že mediálna popularita neznamená automaticky aj kvalitu. Vinikajúce klávesové sóličko prenechá priestor jednému z najlepšie sa počúvajúcich Roryho sól. A to záverečné je snáď ešte lepšie. Začínam mať pocit, že mi dochádza oslavná slovná zásoba a to som ešte s Rorym ani zďaleka neskončil... No nič, tak sa budem opakovať, aj tak si to zaslúži. Na tomto albume zatiaľ nebolo pesničkárstva, takže na záver je tu Rory a akustika a total-mega-ultra-giga-tera pecková Barley and grape rag. Postupne sa pridáva aj skupina a spoločne zavŕšia neopakovateľný album neopakovateľného velikána.

Po trošku menej dokonalom Against the grain sa skupina nadýchla a pustila sa do svojho ultimátneho odkazu pre budúce generácie. A stvorila monument. Rory určite nebol najlepším gitaristom na svete, ktorý by hral metal alebo džez, ale bol bezkonkurenčne najlepším blues rockovým hráčom, aký sa ďalších 1000 rokov asi nenarodí. Zástupy pocitových velikánov pri ňom môžu akurát úctivo pokývať hlavou a vzdať hold osobnosti bez poškvrnky. Ja úctivo snímam pomyslený klobúk vždy, keď jeho albumy znejú v dosahu mojich uší.

P.S. Toto je asi najlepší album pre začínajúceho Gallagherofila.

reagovat

PaloM @ 14.05.2010 16:19:13
hejkal, tretí deň po sebe si dávam tento album a myslím, že si to v recenzii dobre vystihol. Aj keď som v diskusii dal najskôr prednosť piatim iným - určite to bolo pod vplyvom Taste, čo nie je na závadu - skôr naopak. Je fakt, že Calling Card je relatívne relatívne ľahší. I keď nie som hudobník a nemám ten cit, nesúhlasím, že je najlepším bluesrockovým hráčom. Je jeden z mnohých vynikajúcich. Mne sa napr. Page a Hendrix v toto štýle viac páčia.
No uznávam - tvoje recenzie ma dosť inšpirovali.

pito63 @ 07.09.2010 10:33:23
Hejkal, dal som na Tvoje slová a ako začínajúci "Gallagerofil" som skúsil Calling Card. Je pravda, že v minulosti som videl jeho koncert v nemeckej televízii v rámci programu Rockpalast, ale dnešný deň beriem ako ozajstnú premiéru s Roryho tvorbou. Musím uznať, že na mňa to zabralo a určite začnem pátrať po ostatných nahrávkach.
Len tak na okraj, tie dve bonusové skladby sú vynikajúce.

PaloM @ 07.09.2010 15:55:56
Piťo blahoželám, ďalší nakazený hejkalom. Čo skôr Gallagherom. Túto infekciu si treba opatrovať a udržiavať :-)

pito63 @ 07.09.2010 17:24:16
Paľo, presne tak. Tá hudba je nákazlivá. Sú tu ľudia a ich recenzie, na ktoré sa jednoducho oplatí vsadiť. Hejkalovi a Gallagherovi som veril natoľko, že som mal objednanú kolekciu 5CD "Original Album Classics" bez toho, aby som dačo podrobnejšie poznal a počul dopredu, pritom nesmiem zabudnúť na Tvoje a Maťove odporúčanie. Bohužiaľ, tá kolekcia mi nedošla. Pozriem sa po iných zdrojoch. :-)

Jarda P @ 07.09.2010 17:52:05
Já jsem se od něj nakazil v roce 1972, kdy jsem se dostal k jeho Live In Europe, což umocnil životní zážitek z koncertu v Katowicích v roce 1974, čímž se nákaza stala nevyléčitelnou (příjemně).

PaloM @ 07.09.2010 18:48:01
Jarda, tak to sa ti dá iba závidieť. R. 1972 som mohol počúvať leda čo dal "Laxík" - zhruba od ôsmej, keď sa začalo stmievať :-)

gunslinger @ 08.01.2012 07:56:24
Gallagher za plný počet len tie klávesy by som zmazal prekážajú mi ..

hejkal @ 08.01.2012 11:28:03
Z toho sa dá vyrásť. :)

martin69 @ 20.04.2012 06:56:56
Prima album.Ale které od Rory Gallaghera není? :-)