Recenze
Gallagher, Rory / Calling card (1976)
V čase dospievania som z kazety počúval Calling card a Photo-finish, čo určite ovplyvnilo moje vnímanie hudby, Gallaghera a aj spôsob prístupu k životu. Už vtedy, v tínedžerskom veku ma brala úchvatnosť Roryho melodiky. A čo mám povedať po rokoch?
Bicie začnú hrať rytmus, pridáva sa geniálna Roryho vyhrávka, klávesy, basa, na vlne uragánu sa priveje melodická medzihra a už to ide. Do you read me je absolútne najlepšia rocková skladba v strednom tempe, akú poznám. Rýchly beh evokuje besná Country mile ovenčená slide sólom a klavírnym mikrovsuvom. Rory má neopakovateľnú farbu hlasu a je zaujímavé, že nie je vnímaný ako spevácka hviezda. Určite by sa v encyklopédiách nestratil. Zatiaľ to bolo super, čo asi tak príde? Pád? Ale kde. Vrchol vrcholov ľubovoľných vrcholov sa volá Moonchild. Ak by niekto chcel vedieť, ako sa robí melodický blues rock plný neopočúvaných postupov a hitového potenciálu, tak vie , kde hľadať. Táto skladba by samotná vystačila na 5 hviezd. A hrá sa hádam ešte lepšie ako počúva. Vždy, keď ju spustím s mojou skupinou, cítim neuveriteľný ťah, tá sila je v nej integrovaná a nepustí ani pri amatérskom coverovaní. A keď ju hrá maestro Rory, tak sa už bavíme o extáze. A tá pokračuje v titulnej skladbe albumu. Calling card je ďalším z nekonečného počtu Roryho triumfov. Blues, ale aký! Akustické intro, závan tropického vetríka, je tu ďalší Karibik. I’ll admit you’re gone je asi najvydarenejším kúskom z kategórie tropických skladieb Roryho a spol. Blues rock ako remeň, to je to, čo Gallagher ovládal ako nikto iný, takže vždy, keď sa ozve Secret agent, neostáva mi iné, iba revať od nadšenia (a keďže deti spia, tak aspoň v duchu). A vraciame sa na začiatok. Opäť stredne rýchle tempo bicích, plávajúca basa, klavír sekane dáva vedieť, že príde rovnako sekané gitarové sólo. Atmosféra sa krásne vyfarbuje a je úspešne vymodelovaná v hutnom speve a gitarovom vyhrávaní. O čom to vlastne hovorím? O Jackknife beat. Rory mal asi vážny problém s pretlakom melodických nápadov, takže nemal na výber a na drvivej väčšine jeho dosiek je toho na počúvanie viac, než zvládla ľubovoľná skupina za desiatky rokov pôsobenia. A v tomto duchu sa nesie aj majestátna nádhera Edged in blue. To, že jeho kariéra prešla nepovšimnutá okolo rádií a MTV je asi najlepším dôkazom pre tých, čo tvrdia, že mediálna popularita neznamená automaticky aj kvalitu. Vinikajúce klávesové sóličko prenechá priestor jednému z najlepšie sa počúvajúcich Roryho sól. A to záverečné je snáď ešte lepšie. Začínam mať pocit, že mi dochádza oslavná slovná zásoba a to som ešte s Rorym ani zďaleka neskončil... No nič, tak sa budem opakovať, aj tak si to zaslúži. Na tomto albume zatiaľ nebolo pesničkárstva, takže na záver je tu Rory a akustika a total-mega-ultra-giga-tera pecková Barley and grape rag. Postupne sa pridáva aj skupina a spoločne zavŕšia neopakovateľný album neopakovateľného velikána.
Po trošku menej dokonalom Against the grain sa skupina nadýchla a pustila sa do svojho ultimátneho odkazu pre budúce generácie. A stvorila monument. Rory určite nebol najlepším gitaristom na svete, ktorý by hral metal alebo džez, ale bol bezkonkurenčne najlepším blues rockovým hráčom, aký sa ďalších 1000 rokov asi nenarodí. Zástupy pocitových velikánov pri ňom môžu akurát úctivo pokývať hlavou a vzdať hold osobnosti bez poškvrnky. Ja úctivo snímam pomyslený klobúk vždy, keď jeho albumy znejú v dosahu mojich uší.
P.S. Toto je asi najlepší album pre začínajúceho Gallagherofila.
» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - Calling card
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory