Motörhead / Rock 'n' Roll (1987)

Slovo na úvod:

Trošku si kopnem do tých rokov osemdesiatych, takže ich priaznivcom odporúčam preskočiť prvé tri odseky a pokračovať rovno pasážami venujúcimi sa albumu. Ušetríte si nervy a možno aj jalovú diskusiu s ich zarytým odporcom.

Rok 1987 neznamenal pre rockovú hudbu nič dobré. Faceliftovaní Whitesnake vrhli na svet svoju najkomerčnejšiu dosku, znovuzložení Deep Purple sa vytasili s House of the blue light (pravda, tu je aspoň Mitzi Dupree), fénom obdarený Jon Bon Jovi sa už chvíľu kĺzal za mokra do hitparád, o ďalších podporovateľoch šminkového priemyslu s naozaj trvalou trvalou všade, kde mali ochlpenie, sa radšej nezmieňujem.

Blues rock na tom nebol lepšie. Roy Buchanan sa pomaly chystal do basy, kde sa nasledujúceho roku obesil, Stevie Ray Vaughan mal taktiež svoje zásadné diela za sebou, rovnako ako svoj život. Nanešťastie, Buchanana prežil sotva o dva roky.

Kto nechcel počúvať tvrdšie či rýchlejšie odrody metalu, nemal moc na výber. Pravda, pokiaľ nebol fanúšikom Motorhead.

Po vydarenom Orgasmatrone sa na pultoch objavila doska s jednoduchým, avšak o to prieraznejším názvom, Rock’n’roll. Deväť skladieb spáchala zostava s dvomi gitaristami a navrátilcom Taylorom za bicími. Pravdu povediac, album som si nikdy zvlášť nezamiloval. Zvuk je mierne sterilný, úvodná skladba Rock’n’roll necháva priestor jednoduchým bicím, gitara sem-tam seká dáke kilá a celkovo je to pohodová skladba, ktorej dosť pomáha fajnové gitarové sólo. Nasledujúca vec, „filmová“ Eat the rich, ma silno nebaví. Znie neuveriteľne unavene a tentoraz to nezachraňuje ani gitarové sólo. Mám pocit, že rýchlejšie tempo by z nej urobilo sviežejší zážitok. Na živáku Live at Brixton tomu tak je. O niečo lepšie je na tom skladba Blackheart, tam funguje melodika aj prejav hudobníkov. Jedna z lepších vecí je aj Stone deaf in the USA. Poteší slide. Opäť lepšie vyznieva koncertne. Na pôvodnom vydaní na platni bolo za ňou uvedené požehnanie od člena Monty Python, Michaela Palina, ktorý vlastnil štúdio, kde nahrávali. Vlčie zavýjanie a následná typická Taylorova priamočiara bicia udavačka rytmu otvárajú relatívne tvrdú skladbu The wolf (zavýjanie je aj v závere, to len pre poriadok), ktorú vystrieda najlepší kúsok na albume, Traitor. Túto skladbu hrali Motorheadi už predtým pár rokov naživo, čo jej výdatne pomohlo. Ďalšia nefunkčná skladba má názov Dogs. Neštekajú v nej psy, čo by jej možno pomohlo. Márne rozmýšľam, ktorá iná skladba Motorhead je tak nasilu tlačená do podoby „som posadená tvrďárňa“. All for you potom znie takmer osviežujúco. Nekomplikovaná skladba s pekným melodickým refrénom, takto sa mi to páči. Záverečná vec s veľavravným názvom Boogeyman je vyvrcholením celej dosky. Lemmy na úvod zaplechuje so svojim Rickenbackerom a už to jede! Paráda.

Béčka singlov sú prekvapivo dobré. Prvá vec, Cradle to the grave, má sekaný rif, sekaný rytmus a v podstate tne do živého. Nie, že by bola hitom, ale na albume by sa nestratila. Na záver som si nechal famóznu skladbu Just 'cos you got the power, ktorá je, paradoxne, lepšia než celý album dokopy. Dlhočizné sóla v pomalšej, no správne hutnej nálade, Lemmyho obľúbené kritizovanie mocných tohto sveta, túto skladbu som si zamiloval z videa Everything louder... z roku 1991 a dodnes ju považujem za jednu z najlepších Motorheadovských skladieb. Škoda, že nebola na Rock’n’roll, svojim vymykaním sa krátkym „jedna ako druhá“ skladbám by bola nepochybne spestrením.

Album som v čase vydania nepočul, ale keď už som sa ho rozhodol dajako hodnotiť, hodlám vziať do úvahy hrôzostrašnú dobu, v ktorej vznikol (podrobnosti sú v prvých troch odsekoch – pozn. pre tých, čo ich nečítali), a kde, nech už je aký je, v podstate žiari. Lemmy vo svojej autobiografii rockovej legendy Motorhead píše, že si nesadli s producentom a Wurzel sa v štúdiu hádal so ženou. A nemali ani dosť času na venovanie sa novým skladbám. A tak podobne. Myslím, že chápem, čo tým chcel povedať. Nie je to žiadna slasť tvoriť, keď sa členom skupiny rozpadáva osobný život a ešte k tomu treba riešiť kompetenčné spory. Napriek tomu, aj bez týchto vedomostí považujem Rock’n’ roll za dobrý, nie však zásadný počin. Na to je tu príliš veľa skladieb, ktoré v podstate splývajú v jednu masu. Dávam slušné tri hviezdy.

» ostatní recenze alba Motörhead - Rock 'n' Roll
» popis a diskografie skupiny Motörhead