Led Zeppelin / Houses of the Holy (1973)

Malo to svoj dôvod, prečo som na progboarde Planta, Pagea, Bonhama a Jonesa pomerne dlho ignoroval. Okrem toho, že sú super a legendárni a čo ja viem čo ešte, nepočúvam ich moc často. Navyše, len čo sa zbavili číslovania albumov, tak ma až tak neberú. A preto som si namýšľal, že ich fandovia by mi to nemali za dobré, keby som v ich prípade šetril hviezdičkami. No, čo už. Snáď to rozdýchate.

Houses of the holy je album, ktorý zachytáva skupinu v polohách dovtedy nepočutých. Hneď úvodná vec, Song remains the same, je síce svižná, ale zároveň má v sebe aj niečo zádumčivé, niečo, čo dovtedy v jej skladbách nepočuť. Nasleduje nádherná balada Rain song, v ktorej kraľuje John Paul Jones (čo je inak jeden z pätice basákov, ktorých absolútne žeriem), aj keď nie práve na base. Over the hills and far away je skvelo gradujúca akusticko-elektrická skladba. Trošku ma mrzí, že po troch skvelých skladbách nasleduje toto:

The Crunge chce byť asi roztopašná, ale s Bonzom za bicími je to skôr dobrý vtip. Jeho úder vylučuje brať túto rytmicky postavenú skladbu vážne. A to ani nevravím o melodických akože vsuvkách. Bez srandy, chápem, že hudobníci sa občas bavia, ale toto od Zeppelinov naozaj počúvať nemusím. Ale aj tak, nie je to najhoršia skladba na albume.

Dancing days je svojim spôsobom vyslobodením, nie je to nič, čo by som vynášal do neba, jej umiestnenie medzi Crunge a D'yer mak'er jej však dáva veľa bodov k dobru. A keď som to už zmienil, rýchly operačný zákrok je asi jediný správny. D'yer Mak'er nie je Led Zeppelin! Nikto ma nepresvedčí o opaku. Led Zeppelin si to nezaslúži. Bodka.

No quarter ma vždy baví. Od prvého počutia ma oslovuje jej mierne melancholický nádych a je mojou jednotkou na albume. Záver albumu sa nesie doslova na prílivových vlnách poslucháčskej extázy. The ocean je klasický Led Zeppelin hard rock so všetkým, čo k nemu patrí a tak to milujem (aj to nanákanie im odpúšťam).

A je tu čas na hviezdičkovanie. Dobrý album za tri a pol hviezdy (polku však zrážam, pretože dve skladby, ktorých názvy nevezmem do úst, sú tu omylom), čo na tom, že množstvo menej skvelých albumov od iných skupín dostalo štyri aj za niečo, čo by u Led Zeppelin nestačilo ani na jednu hviezdu. Hviezdy sú ešte väčšia barlička ako škatuľky, a preto si ich nevšímajte, podstatné sú slová. Aby to nevyzeralo, že som prísny, aj toto vo mne Led Zeppelin svojho času vyvolali:

Počúvam legendu

Raz, dva, tri, štyri.
Domy svätých majú
múry pokreslené graffiti
a ich prítomnosť
si pospevuje pieseň,
ktorá ostáva rovnaká,
aj keď vstupuje do
môjho vnútra
cez vonkajšie dvere.

Koda:
Nechcem ohluchnúť.

P.S. Obal je nádherný.

» ostatní recenze alba Led Zeppelin - Houses of the Holy
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin