Deep Purple / Deep Purple (1969)

Deep Purple po tretie.

Chasing shadows je výborná vec, samozrejme, perkusie sú na prvom mieste. A Blind má krásnu atmosféru, mám dojem, že skupina skladateľsky podrástla, takže sa konečne zbavila prebytku cover verzií. Vlastne jediná prerábka je Lalena, ospalá krehká freska, ktorou sa rád kochám. Fault line je krátka a pozvoľná zvuková kulisa, nasleduje správne nabudená a drsná skladba The painter, hard rock nekompromisne vystrkuje rožky. Why didn’t Rosemary je vzácna tým, že Deep Purple seriózne hrajú svižnejšie blues. To sa im zasa až tak často nestávalo a nestáva. A ja uznanlivo kývam hlavou. A neprestávam v tom ani pri hardrockovej hitovke Bird has flown, tú som z albumu počul ako prvú a okamžite som si ju zamiloval. Deep Purple by aj bez Gillana a Glovera pravdepodobne skončili v tejto polohe (Simper a Evans to napokon potvrdili svojimi ďalšími aktivitami), čo ma teší, veď im to ide najlepšie. Na záver je tu niečo úplne iné, dvanásťminútová chvíľka klasiky od Jona Lorda, April. Je ju radosť počúvať.

Z bonusov spomeniem iba klasickú skladbu Emmaretta, ktorú si žiadny výber nedovolí opomenúť a patrí k tomu naj, čo prvá zostava pustila do éteru.

Tretí album Deep Purple uzatvára prvú etapu skupiny. A je to uzávera, aká má byť. Je pestrý, hardrockové smerovanie dáva o sebe znať a pôsobí súdržnejšie ako predchádzajúca platňa.

» ostatní recenze alba Deep Purple - Deep Purple
» popis a diskografie skupiny Deep Purple