Cream / Wheels of Fire (1968)

Písať o Cream je ľahké aj ťažké zároveň. Na jednej strane je radosť rozplývať sa nad krásnymi skladbami, na strane druhej, ako to zaobaliť a neopakovať davy?

Dvojalbum Wheels of fire je veľmi dobre zložený. Mať jednu platňu (resp. CD) štúdiovú a druhú koncertnú považujem za fajn riešenie. Človek má jasno, že počúva regulárnu štúdiovku a v druhom prípade je jasné, že sa kochá koncertom. A že sa je čím kochať.

Hráči:
Jack Bruce je nielen skvelý spevák, ale aj úžasný basák hrajúci srdcom a jeho vklad do každej skladby je neopakovateľný a nemerateľný bežnými metódami. Eric Clapton si v 60. rokoch bez väčšej námahy kraľoval na popredných priečkach pelotónu talentovaných gitaristov, ktorý sa v tej dobe liahli ako vo veľkochove dodávateľov mrazených kureniec. Ginger Baker sa rozhodol, že všetkým ukáže, ako sa má pristupovať k ťarbavému majstrovstvu trieskania do bubnov potiahnutých blanami z hadej kože a čože to je to rockové sólo na bicie. Koľkí bubeníci v tej dobe (a aj dnes) by si trúfli na to isté?

Štúdio:
Kto dokázal prísť s podobne úžasným introm ako má úvodná White room? Kto sa vyhral s kvákadlom v slohe ľubovoľnej rockovej pecky lepšie ako Clapton? Odpoveď je jasná, nikto. Tak, to by sme mali. Nič lepšie sa tu nenachádza, takže stláčam stop.

...

Čo to trepem! Stláčam tak akurát klávesy na klávesnici, aby som sa mohol podeliť o ďalšiu nádhernú skladbu, blues ako vyšitý, štandard Sitting on top of the world. Vytisnem slzu dojatia a ide sa ďalej! A je tu rozprávka na dobrú noc. Passing the time akoby vypadla z romantického čítania pre najmenších a moja duševná úroveň sa cíti ako doma. Samozrejme, patrične svižná pasáž mi zaspať nedovolí. To tak, však je ešte kus albumu predo mnou. V akustickej pohode As you said si Bruce kraľuje so slákmi. A potom, že hudobné vzdelanie je hudobníkovi na škodu. Aby sa nepovedalo, že bubeník je do počtu, tak si Baker spoza bicej súpravy odrecituje humorne ladenú (aspoň mne tak pripadá) Pressed rat and warthog. Medzi vrcholkami vrcholov si hniezdi aj vrcholová skladba Cream, skvostná Politician. Aj Alzheimer klopí uši, tento motív je nezabudnuteľný. Rovnako ako posmutnená nádhera Those were the days. Opäť je tu bluesová chvíľka poézie, Born under a bad sign. Tento výrok sa netýka protagonistov, tí sa, naopak, zrodili s nebom posiatym šťastnými hviezdami nad hlavami, kvantom rozbitého skla po ruke a celé okolie si muselo následne umyť topánky, ako tak šliapali do exkrementov, aby sa novorodencom darilo. Dosť bolo, záverečný pretek s Deserted cities of the heart vyhráva extatická nálada poslucháča, že počul niečo neopakovateľné.

A to nie je koniec!

Naživo:
Štyri živé nahrávky majú za cieľ jediné, dokázať, akí sú chalani z Cream borci a ako krásna môže byť hudba naživo. Najprv to rozbalí celá kapela v krátkej skladbe, ktorú predstavovať netreba. Áno, Crossroads nemá chybu. Dlhočizná verzia Spoonful ubehne ako voda, až sa veriť nechce, že trvá bezmála sedemnásť minút. Nedá mi, Jack Bruce tu opäť predvádza, že nudné hranie v jeho prípade nehrozí a pre mňa je najväčšia osobnosť zo skupiny. Hráč s veľkým Há. A aby potvrdil moje slová, okamžite si v Traintime struhne sólo na fúkacej harmonike. A ako sa to počúva! Ginger Baker si následne v skladbe Toad vybúchal miesto v rockových dejinách, keď položil základy rockového sóla na bicie (to len opakujem tisíckrát napísané, ale je to pravda, tak čo) vrátane popularizácie (a priekopníckej hry) využívania dvoch kopákov. Nie je to veru málo na jedného človeka, myslím si. A to nehovorím o tom, že postaviť v bicom sóle v úvode hutný motív hraný celou skupinou je fór, z ktorého neskôr ťažili aj také veličiny ako Led Zeppelin či Black Sabbath (vždy až na druhom albume, zaujímavé). Osobne si najviac cením jeho prácu s melódiou a so zvukom vôbec.

Tretí najlepší album Cream v rade! Že je to nemožné? Niektoré kapely nemali úctu k paradoxom.

» ostatní recenze alba Cream - Wheels of Fire
» popis a diskografie skupiny Cream