Pink Floyd / The Piper at the Gates of Dawn (1967)

Hudbu skupiny Pink Floyd netreba predstavovať. Azda sa v civilizovanom svete nenájde veľa ľudí, ktorí by nepoznali Wish you were here, Money, Another brick in the wall či High hopes. Azda neexistuje iná skupina, ktorá by vyšla z ťažko psychedelického undergroundu dobyť hitparády a uspela by v podobnej miere. Dokonca tak, že aj jej nestráviteľné alebo naopak geniálne, hoci nekomerčné, počiny berie masa za svoje, hoci by na podobnú produkciu inak zvysoka púšťala to, čo sa obvykle zhora púšťa. Na kobylku som sa jej dostával postupne, odmalička, dokonca som ju v prvej polovici 90. rokov videl vo Viedni a bola to šou, ktorú si zapamätám na celý život, čo budem mať hmatateľný Pulse a ľubovoľné posmrtné stavy sa už teraz môžu tešiť, ako im to moje spomienky prehrajú na plné pecky (ničota, niečota, nech bude ako nebolo, raz to príde...).

Na počiatku však bola štvorica hráčov počujúca na mená ako Roger Waters (basa), Richard Wright (klávesy), Nick Mason (bicie) a Syd Barrett (gitara). Že ich netreba predstavovať? Nikdy neviete, kedy sem zavíta osemročný internetový surfer túžiaci po rockovom vzdelaní, takže trošku tolerancie poprosím. Výhodou každého albumu od Pink Floyd je to, že aj keď ako celok ma neoslovili práve vo veľkom počte, majú atmosféru, ktorá definuje jedinečnosť. A to sa počíta.

The piper at the gates of dawn začína kvílivou psychedelickou peckou Astronomy domine, ktorej vesmírne pazvuky rozhodne prospievajú a právom sa stala vlajkovou loďou barrettových Floydov. Pochmúrny rif prináša pekelné plamene (a nevravte mi, že Peklo neexistuje, už ste sa niekedy pozerali na správy?) v správne propagandistickej skladbe Lucifer Sam. Sírový opar 60. rokov nemožno necítiť. Ale poďme ďalej. Baladická chuťovka Matilda mother nezaprie rok vzniku, nech mieša alchymistické prísady rôznych momentov s chuťou Edwarda Kelleyho. Nech to horí! Flaming sa škvarí v beatlesáckom kotle, až ostanú iba uhlíky rozprášené vetrom do psychedelického mišmašu Pow R. toc H.. Spevná blbinka Take up thy stethoscope and walk má v sebe dosť kyseliny sírovej, aby znela ako-tak chutne (ak ste ten typ, čo baští kyseliny namiesto bio potravín) a nečudoval by som sa, keby stála ako predobraz pri kreovaní modernej psychiatrickej praxe. Drsné rifovanie načne Interstellar overdrive, ktoré je následne synonymom psychickej poruchy z rangu nevyliečiteľných. Po toľkom zvíjaní sa dobre padne aj inak ťažko "sixtýsová" akustická pieseň The gnome. A v rovnakom duchu si to odspieva rozprávková Chapter 24. Klopity-klop, v rozprávke ostávame aj uprostred poľa, na ktorom sa vo vetre natriasa jeden strašiak v rovnomennej skladbe The scarecrow. A koniec albumu to predsa nebude rušiť, nuž svižne odblbne dobovú záležitosť Bike a aby sa nezabudlo, že sme v ústave, záver sa nesie v hlukoch-zvukoch, z ktorých umelecké zámery vytlčú iba podobne narušení jedinci.

Priznávam sa bez mučenia, nie som ten typ, čo sa vyžíva v psychedelických tripoch, nech už ich produkujú psychicky narušení velikáni alebo trpaslíci. Debut Pink Floyd je napriek tomu sem-tam náladový, a tak sa oddá mať ho aspoň v kompletistickej zbierke. Dopočúvať ho ma však stojí nemalé úsilie.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Piper at the Gates of Dawn
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd