Dust / Hard Attack (1972)

Keď sa v brakovom literárnom žánri Fantasy vytasia meče a svalnatí geroji plánujú krvavú kúpeľ (nie svoju, všimnite si, ako sa taký rezník vždy vyhýba osobnej hygiene), pookreje každé nemetrosexuálne srdce a človek sa nevie dočkať, až začnú lietať vzduchom uťaté končatiny. A podobne pôsobí na poslucháča hard rock na albume Hard attack.

Hneď úvodné intro je kúzelné, akoby nejaký minstrel navodzoval atmosféru rytierskeho klania v mene nejakej romantickej situácie (miesto obvyklého znásilňovania), čo však rýchlo zmetie bojová vrava. Pull away/So many times ponúka toľko prehnaných emócií v kombinácii so smrtiacou jazdou, až sa bez najmenšieho zaváhania dostala na prvé miesto v mojej obľúbenosti skladieb od Dust. A je to práve kombinácia akustiky a elektriky, čo robí z tohto diela ten pravý howardovský mlynček na mäso. Jeden za druhým nasledujú mohutní barbari (Vikingovia, bojari, ako chcete) do nekompromisného boja o priazeň poslucháča (Walk in the soft rain, Learning to die, All in all, Ivory). Masakrujú sa v duchu dobrodružných príbehov, ktoré sme ako deti milovali a ako dospelí o nich snívame vždy, keď nás otravujú tie prízemné červy navôkol, v kanceláriách, úradoch, obchodoch a pod. Kto si nevychutnal poriadny masaker za znenia sláčikov, ten pravdepodobne neholduje béčkovým filmom. My, normálni degenerovaní konzumenti dekadentných žánrov, sa danému javu potešíme v Thusly spoken. Nechýbajú ani clivé spomienkové chvíľky (I been thinkin’, How many horses), kedy jednooký oprotézovaný hrdina spomína na všetkých svojich druhov, ktorí už sú na druhom svete. Nečudo, že sa to celé končí samovraždou. Suicide nie je práve prívetivý kúsok, harakiri je pekne drsná záležitosť.

Dokonané a dokonalé dielo, ktoré ponúka všetko, čo si hard rockový fanúšik kedy vysnil.

P.S. Obal poteší každého priaznivca Franka Frazettu.

» ostatní recenze alba Dust - Hard Attack
» popis a diskografie skupiny Dust