Druid / Toward The Sun (1975)

V dávnych časoch, niekedy v 90. rokoch som rád hrával na počítači s historickým označením Commodore 64 fantasy strieľačku Druid, v ktorej príslušník tohto stavu likvidoval príšerky od výmyslu sveta. Keď som v Roxy uvidel rovnaký názov skupiny, okamžite sa mi to spojilo a vždy, keď po tejto skupine siahnem, spomeniem si na to, aké super bolo detstvo s archaickými kockovanými arkádami. Toward the Sun je tiež archeologická záležitosť, dokonca z kategórie génového inžinierstva.

Asi málokto pochybuje, že prvý dojem je jedným z kľúčových vnemov, ktorý rozhoduje o sympatiách, o láske-ignorácii-nenávisti... Druidi nenechali nič na náhodu. Skladba Voices je parádna! Klávesovo vytvrdený art rock triumfujúci v súťaži o najkošatejší vzhľad stredne veľkých ovocných sadov, v ktorom aj gitara má čo povedať k neustále sa trieštenej rytmike, krása. Z Yes zaskočil Anderson, aby zaspieval... ach, vlastne to je akýsi Dane, ale to do klonu zmienenej pritakávajúcej skupiny treba. Pretože toto je ovca Dolly, ovocný štep, úspešný transfer umeleckého prejavu z mysle do mysle, a teda od Yes k Druid. Skladieb je tu celkovo sedem, ich sound však netreba ďalej rozvádzať, romantickí mäkkýši si prídu na svoje, obzvlášť, keď sa opíjajú prelahodným mokom sebaklamu o tom, že v inteligentnej hudbe šípia dámu, ktorá dáva, nenadáva, obdarúva svojím znením elitárstvo vyvolených a tak ďalej, neustále... Kapela samozrejme vie, že raz musí baladiť (Theme), inokedy sladiť (Red carpet for an Autumn), časom sa nedokáže oslobodiť od tendencií siahodlho „komponovať“ a budovať „atmosféru“, nuž majú posledné dva kúsky po desať minút... Skrátka ide o predvídateľnú zmes artrockových prejavov sťaby z učebnice.

Kto nehľadá originalitu, ale klasiku, ten sa nesklame. Debut Druidov sa počúva sám. Yesáci, choďte mu robiť spoločnosť!

» ostatní recenze alba Druid - Toward The Sun
» popis a diskografie skupiny Druid