Santana / Abraxas (1970)

Santana nepatrí k mojim favoritom, hoci mám veľmi rád jeho gitarový prejav (i zvuk). Má rozpoznateľný rukopis, žiadny ixtý klon niekoho iného. Aj preto mi v zbierke dlho stačil dvojdiskový výber. Keby som mal vybrať najlepší album, bol by to Live at the Fillmore'68, ktorý vyšiel takmer tridsať rokov po koncerte. Dôvod je prostý, nemám rád latino a nevyžívam sa ani v perkusiách. Naveľa som si minulý rok doplnil zbierku o prvé dva albumy, lebo som mal okamžité vnuknutie, že by som rovnomennej kapele mal dať ešte jednu šancu.

Slávny album Abraxas začína značne psycho, Singing winds, crying beasts skuvíňa a kvíli, až sa po chvíľke vynoria perkusie, džezovo občasný klavír a celé to pomerne dlho vyludzuje náladu bezradnosti. Po takmer piatich minútach je konečne koniec a prichádza megahit Black magic woman/Gypsy queen. Radosť počúvať, ako mnohopočetná santanovská úderka rozvetvila pôvodný originál od Fleetwood Mac. Perkusie výnimočne dodávajú skladbe na zaujímavosti a tie nekonečné inštrumentálne šantenia sa mi nikdy nezunujú! Oye como va je typická latino santanovka. Uznávam, že v dobe vzniku to pôsobilo originálne a sviežo, to vlastne platí dodnes, ale nie je to štýl, ktorý by som musel nutne ordinovať svojmu sluchu. Úvodný nadžezlý mišmaš Incident at Neshabur je rýchlo vystriedaný hard rockovým rifom, ale skladba sa viac drží niekde na pomedzí world džezovej scény (ktorá vtedy hádam iba vznikala). Klávesy mastia sólo s vervou mastičkára, gitara nezaostáva, radím tento dravý kúsok k vrcholným kúskom albumu. A to sa v nej, ako bolo v tých časoch dobrým zvykom, plytvá nápadmi i polohami, akoby bol za rohom koniec sveta a nie počiatok komerčne núkanej hudby masovokomunikačnými prostriedkami. Se a cabo je krásna ukážka toho, ako môže znieť hard rock s perkusijnou sekciou, aby to nebolo trápne. Ďalším skvelým kúsokom je rockovica Mother’s daughter. Latino je potlačené do úzadia, perkusie správne šumia v pozadí, nuž je to balzam na moje uši. Ešte som to nespomenul, ale Rolie má správne hutný hlas, takže aj spev patrí ku kladom celého albumu. Trademark santanovej tvorby, Samba pa ti, prináša pokojnú atmosféru, gitara plače v zastrenom melancholickom bôli, radosť počúvať. A dvojnásobne to platí o ultradrsnej pecke Hope you’re feeling better. Takýto rock môžem kedykoľvek a v ľubovoľných dávkach (čím viac, tým lepšie). Pre mňa najlepšia skladba albumu! Krátka džungľová oslava príchodu obdobia dažďa (alebo podobne dôležitej životnej udalosti) El nicoya je zbytočná, aj minúta a pol je pridlhá.

Na pekne prevedenej knižnej verzii CD od Sony z roku 2011 následne nasledujú tri koncertné kúsky z Royal Albert Hall z apríla 1970. Se a cabo, Toussaint l’overture i Black magic woman/Gypsy queen znejú neuhladene a to je dobre.

Santana je len jeden a stojí za to. Väčšinu času však pôsobí na hrane žánrov, ktoré ma neoslovujú, a preto pre mňa jeho albumy nie sú a asi už ani nebudú láskou na celý život. Na počiatku sa to ale dá zniesť, a preto svoje výsledné hodnotenie mierne prikrášlim.

» ostatní recenze alba Santana - Abraxas
» popis a diskografie skupiny Santana