Zappa, Frank / Zappa In New York (1978)

Frank Zappa je jedným z mála interpretov, ktorý si dokázal vytvoriť vlastnú škatuľku a narvať do nej, čo ho len napadlo, pokiaľ možno, aby to šokovalo, urážalo, znevažovalo a vôbec, vyznievalo tak, ako by sme nikdy nechceli, aby sa ľudia v reálnom živote správali. Je to zároveň jeden z mála interpretov, o ktorom som čítal viac ako jednu knihu. Hoci umenie, ktoré treba vysvetľovať, nie je práve vydarené, v prípade excentrického umelca boriaceho spoločenské konvencie to veru nie je na škodu, zoznámiť sa s okolnosťami jeho života. Veď jeho dielo je vlastne nástrojom celoživotnej vojny so všetkým naokolo. Osobne som radšej, keď je umenie výsledkom pozitívnej emócie (katarzie, nadšenia, lásky, túžby zbaviť sa bolesti atď.) a nie vyvrenina nenávistných a zlých pohnútok (vymedzme sa voči niečomu, buďme proti, pre falošnú slobodu zničme všetko minulé, snobizmus atď.), u Zappu je však toto vymedzovanie tak široko orientované, že dávno stratilo zmysel hľadať jeho hranice, a preto sú prvotné motívy dávno zabudnuté. Dosť bolo filozofovania, kto by chcel vedieť, o čom je Zappa, pokojne môže začať pri koncertnom dvojalbume Zappa in New York. Rýchlo zistí, či mu sadne alebo nie.

Funky Titties & beer jasne predvádza, o čom je hudba tohto za každú cenu uleteného muzikanta. Neskutočne ironický tón prestupuje každé slovo, každý tón, a pritom je to vcelku „vážna“ hudba, t.j. muzikanti sú majstri, ktorí hrajú na hraniciach možností. Miestami ide o dialóg ako z rozprávkového divadielka, až si človek pomyslí, že toto nie je možné brať vážne. Lenže Zappa je presvedčivý. Jeho úmyselná štylizácia do irónie a znevažovania všetkého, čo sa dá, jeho nekorektnosť, či už rasová, sexuálna, politická, aká len chcete, je uveriteľná. Netvrdím, že ju každý prehryzie, ale na rozdiel od zástupu nasledovateľov, ktorí sa do podobných pozícií iba trápne štylizujú, Zappa sa s tým zžil natoľko, až je mu to vlastné. Hold, génius. Cruisin for burgers nahodí fusion ako z partesu, gitara nemá chybu, neochota zotrvať v jednom motíve dlhšie ako policajný obušok na demonštrácii voči diktátorskej vláde, je Zappovi vlastná, takže sa s tým človek musí zmieriť, inak ho to ubije. Pretože maestro neberie ohľad na nič, tobôž na svojich poslucháčov. Keby sa dožil internetu, asi by sa nenašla čierna listina webového sídla, na ktorej by nebol. Romantická pornoskladba I promise not to come in your mouth znie akoby sa po polnoci v bare nudila miestna džezová kapela, rozhodí ju oznam z rádia zvaný Punky's whips. Zappa sa vcelku dosť držal dobovej záľube vo fusion, takže azda nič nepokazím, keď prehlásim, že aj táto skladba má obdobné rysy. Zlostné gitarové medzihry by veru agresívneho príslušníka vyholenej komunity radikálnych riešení neupokojili. A občasný vstup démona z béčkového hororu do deja rovnako skôr vyľaká, než upokojí. Návrat k hravej irónii sa nazýva Honey don't ya want a man like me? a v tejto polohe mi Zappova muzika sadne asi najviac. Pravda, aj bluesové prejavy á la The Illinois enema bandit mi režú. Nedá mi neobdivovať tú nasrdenú gitaru a živelnú improvizáciu bez postranných úmyslov, ktorá je pre blues charakteristická.

Dychavičná veselka I'm the slime je zručne nahlodávaná okolitými nástrojmi, je to pecka, ktorá sa nevtieravo včlení do skladby Pound for a brown, kde sa viac dbá na fusion. Možno je to rúhanie, ale Zappa je v podstate veľmi predvídateľný umelec, takmer vždy človek očakáva nejakú neprístojnú vsuvku a kapelník mu ju poslušne servíruje. Netvrdím, že je to klišé, ale originálne to prestáva byť po dvoch skladbách. Nie, že by to muzike prekážalo. Psychedelická mätež zvukov Manx needs women nemôže chýbať, tomuto však neholdujem a pokojne by som sa bez toho obišiel. Ako úvod do pomerne nezáživného bubeníckeho sóla The Black Page drum solo/Black Page #1 však pasuje dokonalo. Opica napojená na elektrošoky by vyprodukovala čosi obdobné a asi by sa na to aj lepšie pozeralo. Big Leg Emma, estrádne blues, je fajn, asi najnormálnejšia skladba albumu, hoci ani jej nechýba všadeprítomná irónia. Plážové saxíky otvoria priam osemdesiatkovo prezentovaný filmový džez zvaný Sofa. Keby nebolo hutných gitarových vstupov, bola by to ťažká nuda. Našťastie, Zappa vie, ako vyprodukovať slizké gitarové eskapády zabraňujúce uvedenému potenciálnemu nebezpečenstvu. Black Page#2 je ďalšia fusion inštrumentálka, údajne pôvodne koncipovaná ako bubenícke sólo, ale to z nej moc nepočuť. The torture never stops plynulo nadväzuje, hlasitosť uvädá, Zappa čosi mumle, aby nezobudil spiacu šelmu, okolo ktorej vedie svoj skautský oddiel, temný bluesový podtón počas refrénu (no dobre, časti, kde sa spieva „torture never stops“) nemá chybu. Sóla sú tradične zaujímavé, až ľutujem kapelníkových spoluhráčov, nakoľko o Zappovi sa pravdepodobne bude vedieť aj o sto rokov, ale na otrokov, ktorí mu pomáhali jeho vízie napĺňať, sa s najväčšou pravdepodobnosťou zabudne nielen v učebniciach. Záverečný džezový mišmaš The purple lagoon/Approximate už iba podčiarkne zručnosť hudobníkov a padla.

Výborný koncert interpreta, ktorý však nemá cenu počúvať, pokiaľ neakceptujete Zappovo onanistické ego. Nemám rád všetko, čo Zappa spáchal, ale jeho džezovo-rockové obdobie môžem.

» ostatní recenze alba Zappa, Frank - Zappa In New York
» popis a diskografie skupiny Zappa, Frank