Far Cry, The / The Far Cry (1968)

Náhodným prehrabávaním sa v obchode s cédečkami mi do ruky padol jediný album kapely Far cry z roku 1968. Na zadnej strane biele na modrom stálo – porovnateľné s Captainom Beefheartom a Blood, Sweat & Tears. Práve som nebol v nálade na podobné prejavy, nuž som nosič vrátil do regálu. Ale nedalo mi to. Starinky z USA sú pre mňa niečo ako súkno pre býka, Beatles pre masy... Takže som sa napokon (po medzihre na progboarde) do obchodu vrátil a album The Far Cry uzurpoval pre svoju nesúčasnú zbierku.

Keby ste náhodou verili reklame, odporúčam si pustiť tento album. Prirovnanie k dvom zmieneným interpretom/kapelám pokrivkáva na obe nohy. Sedem skladieb však preto vôbec neznie zle. Naopak. Temnota, že popri nej Mordor vyzerá ako Florida počas letného dňa, sa prelieva celým albumom. Gitara škrípe ako zbor zubných protéz fanúšikov futbalového mužstva, ktoré práve dostalo gól, zvyšok nástrojov by mohol demontovať nepotrebné cestné komunikácie, no a spev... Takto, pokiaľ máte pocit, že spevák by mal dokazovať, že sme sa vyvinuli z opíc, najlepšie paviánov alebo vrešťanov, asi oceníte umelecký zámer. Podľa môjho názoru ten chlapík jednoducho nevie spievať, tak reve a ziape bez ohľadu na tóninu, len aby to znelo strašne závažne. Pokiaľ poznáte taliansku skupinu Jumbo a album DNA, dostanete krásny kontrast, o čo sa tento kazisvet snaží. Márne. V svižnej skladbe Shapes si tejto úplnej absencie akejkoľvek schopnosti spievať užijete nadostač, takže pomalá hutná záležitosť Midnight juice ponúkne pomerne dosť inštrumentálnych pasáží. Ale nebojte sa, demolátor hlasiviek sa tiež odbaví dosýta. Bluesové bahno rozrýva neurotický saxofón, vrcholom je však siahodlhá gitarovo-klávesová onánia, milujem ten špinavý zvuk, ktorý sa už na dnešných nahrávkach nevyskytuje, ešte aj imitátori majú smolu, dnešná technika síce napodobuje verne, ale je rozdiel ufúľať sa vonku v prírodnom prostredí a v riadených laboratórnych podmienkach. Psychedelické vraždenie bezmocných nemluvniat nikdy neznelo presvedčivejšie. Brutálna meditačka Dream? by zahnala na útek vyhladovaného grizlyho, spevák nasadzuje priam hrobový hlasisko, k hardrockovým vsuvkám sa hodí. Predstavte si, že vás pred operáciou nedostatočne uspia a vy si uvedomujete celý zákrok, akurát sa nemôžete ani pohnúť. Zhruba také pocity vyvoláva sadistické gitarové sólo. Aby toho nebolo málo, bubeník si tiež vymláti súpravu v sóle, ktoré má dobový punc daný Gingerom „Toadom“ Bakerom. Hellhound je blues skočného tempa, taká „creamovka“ s ochrnutými hlasivkami a dokonca s harmonikou. Earlight sa vydáva do ríše džezrocku, keďže je to inštrumentálka s výhradným zastúpením saxofónu, predstavuje pravdepodobne „najnormálnejšiu“ skladbu na albume. Ťažkotonážne blues á la Colosseum počúva na meno Sweet little Angel a je to najlepšia skladba na albume. Na krk jej dýcha aj záverečná pokojnejšia „schíza“ Listen to the walls, hymna všetkých odpočúvačov. Spevák sa snaží šepkať, čo mu prospelo.

Extrémne ťaživé bluesovo zaonačené psychedélie mi občas sadnú a tu to platí dvojnásobne. Škoda, že kapela nenašla niekoho, kto aspoň trošku vie spievať a krik dokáže zvládnuť s prehľadom, nie ako výsledok neschopnosti.

» ostatní recenze alba Far Cry, The - The Far Cry
» popis a diskografie skupiny Far Cry, The