Colosseum / Time On Our Side (2014)

Colosseum je pre mňa kapela s veľkým K (teraz nemyslím na nič vulgárne). Štyri albumy z prelomu 60. a 70. rokov patria k základným kameňom progresívnej muziky, tej skutočnej, kým sa ešte za tento termín neskrývali nonsensové prírastky smetných košov. Porevolučné albumy som nesledoval, ale keď sa na Progboarde zjavili pozitívne ohlasy na tohoročný kúsok Time on our side, neodolal som a spomínané dielko som si kúpil.

V prvom rade nečakajte žiadnu Valentyne suite. Časy, kedy Colosseum ohromovala výnimočnou hráčskou zručnosťou a košatými kompozíciami sú nenávratne preč. Na rade je produkcia usadených dôchodcov, ktorí si hrajú jednoduché, džezom nainfikované, piesne vhodné na ponocovacie seansy.

Minimalistický melodický motív pretkáva úvodnú skladbu Safe as houses. Okamžite ma chytá za srdce a aj tie nijak zvlášť nepredimenzované sóla jej pristanú. Pokojné blues nazvané Blues to music obsahuje vcelku prekvapivého hosťa, speváčku Anu Gracey. Neruší, ale i tak mi ku Colosseu táto poloha nepasuje. Pokus o oživenie rockovejších nálad v The way you waved goodbye sa vydaril, opäť ma prekvapuje tá muzikantská strohosť, jasné, majstri už nemusia nikomu nič dokazovať, ale trošku sa tým vytráca tá vzrušujúca vybrúsenosť muziky hranej do posledného dychu. Aj tak je to jedna z najlepších vecí na albume. Naopak, nudná barovka Dick's licks by sa mohla pokojne zjaviť aj v rádiovom étery, nenarušila by ho. Obsahuje ešte aj ten otravný gýčový saxofón. Na druhú stranu, krásne ukazuje, ako úžasne čistý a prirodzený zvuk táto nahrávka má. Veľmi sa mi páči. City of love poteší tých, čo vedia napočítať do troch. Títo vyvolení jedinci si určite užijú rytmiku. Inak je fajn, ako sa kapela miestami vyslobodzuje z džezového oparu a snaží sa znieť hutne. Nowhere to be found, to je uspávanka. Nepamätám si, že by sa Colosseum venovala tomuto druhu muziky, skúsiť treba všetko, nuž im to doprajem. Nie je to zasa až tak zlé. Aj tak však albumu v týchto chvíľach dochádza dych, aj You just don't get it je skôr tiahla náladovka. Pokiaľ bolo jej cieľom nebudiť na jar medvede zo zimného spánku, splnila ho ako socialisti päťročnicu. Vysoko nad plán. "Radio friendly" úvod New day trošku (ale fakt iba kúštik) zavádza, celkovo skladba znie sťa by ju napísal nedávno zosnulý Jack Bruce. Anno domini má ambíciu vracať svetu náladu 80. rokov, čomu echtovne napomáha saxofón. Asi nemusím dodávať, že mi to nesedí. Kladom je zanietený spev a ku koncu sa skladba zrazu vcelku majestátne rozohní, hudobníci si spomenuli, že kedysi vedeli hrať aj viac ako len životné minimum, gitarové vrstvené sóla tak aspoň na chvíľku znejú naozaj bombovo. Záverečný "bonus" Morning story je výborný. Nečudo, ide o vekovitú skladbu už spomínaného Jacka Brucea a to znamená kvalitu.

Dobrý album odpočinkovej muziky, v časoch pokoja a relaxačných nálad mi sedí. Neodporúčam však za ním pustiť čokoľvek colosseumovské z rokov 1969-1971. Vyskúšal som to a tá priepasť je priveľká, aby som ju dokázal preskočiť.

» ostatní recenze alba Colosseum - Time On Our Side
» popis a diskografie skupiny Colosseum