Osage Tribe / Arrow head (1972)

Talianska progresívna rocková scéna sa na prvý pohľad javí ako mierne zmäkčená, vyžívajúca sa v melodike viac ako samozvaný vyvolený svätec a vodca sekty, ktorý káže o konci sveta, prevode majetkov na jeho skromnú osobu a v neposlednom rade organizuje masovú vraždu následne nemajetných ovečiek. Ale existujú výnimky. Kapely, ktoré síce mixujú tu džez, tam klasiku, popritom však kašľú na produkciu a lisujú rozžeravené lampáče, bustre atď. rovno z mixpultu. Osage Tribe je práve tohto typu. Nečudo, že som album Arrow head jednoducho musel mať v zbierke.

Hajenhanhowa akoby spočiatku dávala predsudkom za pravdu. V mierne psychedelickom duchu sa z ticha vylúpne baladická atmosféra, vďaka harmonike sa občas dostaví pocit prériového vánku. Akurát, že všetky bizóny už pobili, a preto kovboj už iba smúti, že konzumentov bizónov pozatvárali do rezervácií a chýbajúce stáda živých bytostí pozdĺž železníc ubudli. Skladba sa v polovici (a má takmer 10 minút) zlomí na etno-rock, indiánske šamanské perkusie i repetitívne vokály naruší akurát ostré gitarové sólo. Hardrocková smršť Arrow head by robila česť akejkoľvek americkej šmirgľovej skupine, aby som ostal v Taliansku, upriamim čitateľovu pozornosť na prvé albumy Il Rovescio Della Medaglia. Je to priam démonická naháňačka plná ostrých zásekov, prípadne nadžezlých (ale to sa fakt v celkovom hurhaji stráca ako mier na Ukrajine) prstolamoch. Tajomná a pozvoľne budovaná atmosféra zdobí úžasnú spevnú artrokovicu Cercho di luce, kde o kadejaké krehké vsuvky nie je núdza. Ale keď to má škrípať, tak sa zbor zubných protéz môže ísť vypchať! Džezové striedanie basových a gitarových vyhrávok prekročí pomyslenú hranicu úchvatnosti a napokon sa zvrhne v nefalšované swingové inferno, akurát nemusíme zahodiť všetku nádej, kto vchádzame. A ako správne masochistické muky, zdá sa, že to nikdy neskončí. Ďalšia desaťminútová rozsekaná hardrocková smršť sa volá Soffici bianchi veli a azda nič nepokazím, keď prehlásim, že takto dravú skladbu by ste márne hľadali i medzi rojom piraní kdesi na Amazonke. Keď sa nástroje dostatočne vydávia, nastúpi zdanlivo pokojnejšia spievaná sloha, ale nedajte sa pomýliť, aj počas ustáleného rytmu si nástroje postupne zasa začnú dovoľovať, opäť nechýba sólo pre basu. Vražedné! Záverečný maratón Orizzonti senza fine už tradične kúskuje skladbu ako Texasan turistov motorovou pílou. Ani si nespomínam, kedy ma nejaká skladba tak úpenlivo nútila byť v strehu, ako tie jatky skončia. Pritom je celá vec prakticky utlmená, dajaké hlučné vyrevovanie hladných levov v savane nahradilo skôr okamžité a šokujúce zdrapenie od chrbta.

V kapele pôvodne spieval istý Franco Battiato, neskôr známy avantgardista. Jeho pôsobenie zachytáva singel Un falco nel cielo/Prehistoric sound, čo sú pomerne prívetivé melodické songy s miernym „world“ nádychom. Kapela mala evidentne rada indiánov.

Celkovo je Arrow Head vynikajúci album, z talianskeho priestoru jeden z mojich najobľúbenejších.

» ostatní recenze alba Osage Tribe - Arrow head
» popis a diskografie skupiny Osage Tribe