Eela Craig / Eela Craig (1971)

K Eela Craig som sa dostal niekedy okolo roku 2010, kedy vyšiel jej druhý album na značke Esoteric. Nie, že by som jej názov nezachytil kdesi na nete už skôr, ale priznajme si otvorene, rakúska muzika je sotva kandidátom na to naj, čo v oblasti rockovej hudby vzniklo v svetovom meradle. Nič to, dielo ma zaujalo natoľko, že som si vzápätí zadovážil aj debut Eela Craig (1971) na CD od Garden of Delights.

Chrámovo zaonačené intro skladby New born child nezaprie psychedelický ráz albumu. Namiesto spevu sa najprv ozýva jačanie zatratenca, ktorému cirkevná moc sprostredkovala zdarma niekoľkodňový pobyt v mučiarni s kompletnou exkurziou so sprievodcom s kapucňou na hlave v cene. Napokon sa dostaví selanka, každý predsa vie, že poriadny trip sa musí tiahnuť ako sťahovavé vtáky na jeseň do teplých krajín. Inštrumentálne improvizácie zaistí svižnejšia pasáž so saxofónom v čele, čo by to bolo za sedemdesiatkový underground bez dychu. Kto by chcel kapelu obviniť z rádiovej minutáže, toho okamžite vyvedie z omylu desaťminútová hardrocková pomalka Selfmade trip. Občas uspáva, inokedy ťažkotonážne gitaruje a práve gitara vyšla z kôpky klbčiacich sa nástrojov ako víťaz klania o prvé sólo. Je zaujímavé, že v momente, kedy sa dostaví povinná nadžezlá psychedelická vsuvka, musí zaznieť dajaký ústny nástroj, tu flauta. Ďalšie tempo slimáka kojeného makovým odvarom prináša A new way. Prekvapivo spevná džezovka si v sóle vystačí s flautou. Indra elegy vyfasovala rolu posledného, kto zhasne svetlá a zamkne, nuž sa tajomne zakráda za zvukov zlovestných nástrojov, ktoré určite túžili po kariére hororových kulís. Melancholická flauta postupne prestane brať utišujúce prostriedky a bác ho! Klávesové inferno spláchne Danteho copyright kamsi do toaletových šácht, o ktorých všetci tušíme, že ich máme pod nohami, ale nik si nepripustí, že by do nich niekedy mohol zahučať. Gitara doplní scenériu hrôzy, toto nie je vražda v priamom prenose, to sú hody masového vraha (pozdravujem Hannibala Lectera) a nemôže nasledovať nič iné ako poobedňajšie trávenie na verande uprostred ničoho. Lenivá gitara otvorí spievanú slohu, ktorá sa v takmer dvanásťminútovej skladbe ozve až v polovici. V tomto okamihu to znie ako niečo od nemeckej kapely Jane a dokonca som sa pristihol, že mi to znie ako Ashley Holt s debutového albumu Warhorse. Aby som to skrátil, dôjde na rekapituláciu flauty a tak ďalej až do finále.

Bonusové nahrávky z roku 1972 otvára bubeník a jeho predvádzačka Irminsul. V príjemne pomalom štvorštvrťovom rytme sa priveľmi nezapotí, Ginger Baker z toho kričí na sto honov. Plus mu vypomáhajú nejaké klávesové pazvuky, aby sa nepovedalo. Elektronika v zasnenom prevedení ovláda skladbu Yggdrasil, krehká gitara je fajn. Dovetky dopĺňajú ešte dva kúsky z roku 1974, konkrétne Stories a Cheese. Dávajú zreteľne najavo, že kapela by sa chcela posunúť k ľahkému klávesovému artrocku, čo sa jej darí.

Táto psychedélia „light“ vhodná aj pre menej narušených jedincov sa veru dobre počúva. Občas.

» ostatní recenze alba Eela Craig - Eela Craig
» popis a diskografie skupiny Eela Craig