Dik Dik, I / Suite per una donna assolutamente relativa (1972)

Formácia I Dik Dik a jej album Suite per una donna assolutamente relativa sa mi dlho nedokázala vlichotiť do priazne, aby som ju vôbec zaradil do širšieho výberu pod čiarou k plánovaných akvizíciám v nejakom budúcom desaťročí. Z literatúry a internetu som si síce čo-to načítal, to však bolo všetko. Album bol v nemenovanom bratislavskom obchode k dispozícii roky-rokúce, nenašiel sa nik, kto by si ho vyžiadal k vypočutiu, nedajbože zakúpil. Napokon mi ho tento rok prišlo ľúto a charitatívne som ho pozval k sebe domov. Oproti nevítaným (schválne nepíšem „imigrantským“) návštevám mi nerozmláti byt, keď chce byť vypočutý a ani sa netvári, že by mu bolo lepšie niekde inde.

Klavírne melodické intro otvorí v podstate mäkučkú skladbu Donna Paesagio, kde nenabustrovaná gitara tíško vybrnkáva podklad pre spev á la „poďme do rádia“. Il Viso plynulo nadviaže, mellotron lahodne vyhráva, možno počuť styčné body s Premiata Forneria Marconi, akurát hudba je celkovo „jednoduchšia“. V podstate to takto pokračuje celý album. Klávesové skladby s ľahkým, niekedy až „taliansky“ vtieravým spôsobom plynú aj bez ukrajinského tranzitu plynu, až je tu zrazu koniec a človek si nevie rozpomenúť, kedy sa odohral dajaký vrchol. Napriek tomu je poslucháč okúzlený, akoby bol svedkom výletu do ríše detskej fantázie, rozprávkovej zeme a zrazu sa prebudil do slnečného dňa, hoci by prisahal, že keď začal počúvať, vonku bolo sychravo..

Nepochybujem o tom, že priaznivci klávesových progrockov s dominanciou poslucháčskej prívetivosti budú tento album milovať. Mne neprekáža, rád si ho pustím, keď mi chýba troška pokojného rozjímania. Ale k najlepším kúskom talianskej "namakanej" scény 70. rokov si ho asi sotva niekedy zaradím. A výnimočne to nie je preto, že hudobne šlo o čistý kalkul. Fičí prog? Tak nahrajme prog album, azda „vyděláme“.

» ostatní recenze alba Dik Dik, I - Suite per una donna assolutamente relativa
» popis a diskografie skupiny Dik Dik, I