Bowie, David / The Rise and Fall of Ziggy Stardust and the Spiders from Mars (1972)

Nálepiek už David Bowie dostal mnoho, v podstate všetky sa točia okolo jeho obdivuhodnej hudobníckej a umeleckej úrovne a invencie, takže myslím, že žiadne ďalšie adjektíva a prirovnania nie sú potrebné. V roku 1972 uzrel svetlo sveta tento album, nosné dielo pre postavu menom Ziggy Stardust, snáď najznámejšie alter ego pána hudobníka. Krikľavooranžové vlasy, mejkap, blesk pretínajúci tvár, pestrý outfit, stieranie hraníc medzi pohlaviami – veď to poznáte. Aj keď sa snažím vyhýbať žánrovým škatuľkám, poznamenám ešte, že platňa sa stala jedným z dominantných reprezentantov tzv. glam obdobia, svojskej odnože rocku, ktorá povýšila imidž minimálne na úroveň samotnej hudobnej stránky.

Jednoduchý bicí vzorec otvára úvodnú FIVE YEARS, čoskoro sa pridáva Bowie, ako Ziggy, s odkazom pre ľudstvo. Jeho hlas sa postupne stáva naliehavejším neskôr opäť klesá do pokojnejších rovín. Pieseň charakteristická spevákovým frázovaním kulminuje dvojhlasom Bowieho a gitaristu Ronsona v záverečnom, opakujúcom sa motíve, tu Bowie už zúfalo replikuje apokalyptických „five years“... až sa napokon dostávame k povzbudivému úvodu piesne SOUL LOVE, ktorá začína podobným motívom aký sme počuli v otváracej skladbe. Už sa tu aj intenzívnejšie prejaví Ronson, ktorý rezavými riffmi posúva skladbu vpred. Opäť striedanie pokojnejších a búrlivejších pasáží, Bowie sa predstaví aj na saxofóne, až nás napokon Ronson na vlnách ústredného motívu piesne odprevadí ku koncu. A prichádza vrchol albumu – MOONAGE DAYDREAM – geniálna záležitosť, otvorená Ronsonovým riffom, ktorý sa zareže pod kožu. Bowie vokálom nezaostáva, môj obľúbený spevácky výkon na albume. Nezaostávajú ani M. Woodmansey na bicích a basák T. Bolder, ktorí krásne tandemovo podkresľujú skladbu. Avšak pieseň jednoznačne patrí Ronsonovi, ktorý tu má krásny inštrumentálny angažmán, vrcholiaci v jedinom poctivom, no ozaj skvelom, gitarovom sóle na albume. Pán gitarista. STARMAN je zasa akustickou gitarou podfarbená lahôdka, taký typický glam rockový Bowie, hlavne čo sa refrénu týka. Záver patrí Ronsonovej elektrike a hravo-chytľavému popevku „la, la, la“. Vo vyšších polohách otvorí Bowie jedinú neautorskú skladbu albumu IT AIN'T EASY (originál Ron Davies). Super veselá záležitosť ako z nejakého príbehu s jednoduchým a výstižným refrénom (veru, nie je ľahké dostať sa do nebies, keď smerujete nadol).

Smutnoveselý úvod na piano otvorí druhú stranu platne, melancholická LADY STARDUST s nádherne precíteným spevom sťaby od rozorvatej duše. V kuloároch sa povráva, že to je Bowieho symbolické „smeknutí klobouku“ glamrockovému rovesníkovi Marcovi Bolanovi. Tu Ronson ukazuje, že nielen na gitaru mu to hrá, pretože práve jemu patrí vďaka za úžasný motív na piano. Dynamický je začiatok piesne STAR v zložení piano, bicie + gitarový podmaz, až sa napokon pridáva Bowie. V menších obmenách (najmä vokálnych) sa úvodný motív šablónovito opakuje v celom priebehu skladby, akurát s menšími gitarovými intermezzami. A už tu máme punkovicou zavaňajúci Ronsonov riff, otvárajúci skladbu HANG ON TO YOURSELF a takáto naláda sa nesie celou skladbou a Bowieho frázovanie do toho akýmsi čudne-úžasným spôsobom dokonale pasuje. Opäť chválim Micka Woodmanseyho a Trevora Boldera, bez Pavúkov z Marsu by to veru nebolo ono. Ďalší charakteristický „rezavý“ Ronsonov riff otvára autobiografickú pieseň tejto zostavy – ZIGGY STARDUST. Opäť Bowie na glamrockovom výslní, nepochybne jedna z hymien (sub)žánru. Gitarista prudkou, údernou hardrockovou gitarou dopĺňa Bowieho, títo dvaja sa skrátka našli. SUFFRAGETTE CITY je skladba podobného rázu ako predošlá, z rovnakého receptu však vzišla melodicky odlišná dobrota. Neskutočne chytľavá záležitosť, takto nejako si predstavujem spojenie pojmov „Bowie“ a „rock“. Akustický úvod nám prináša posledná skladba albumu, ROCK 'N' ROLL SUICIDE, cítim folkové inšpirácie z predošlého albumu Hunky Dory. Neskôr sa však pripájajú aj bicie s basgitarou a kdesi v pozadí vybrnkáva aj elektrická gitara a druhú polovicu už s kľudným svedomím označme teda tým glam rockom. Bowieho spev ku koncu predznačuje nielen uzatvorenie albumu, ale aj jednej významnej kapitoly jeho hudobníckej kariéry...

… po turné k tomuto (a ďalšiemu – Aladdin Sane) albumu Bowie totižto definitívne dáva Pavúkom zbohom a vyberá sa inými cestičkami. Na platni Diamond Dogs to ešte nie je také zjavné, už tu však cítiť, že inklinuje k iným hudobným sféram. Zbytočne polemizovať, ako by to dopadlo ak by zostava z recenzovaného albumu pokračovala naprieč rokmi ďalej. Nespochybniteľnou pravdou však je, že im to naozaj hralo. Nuž, Bowie sa potreboval angažovať iným smerom, počas kariéry viackrát učinil takéto rozhodnutie – nemal rád hudobné škrupiny, do ktorých ho ostatní pasovali – a nikomu nepotreboval nič dokazovať. R.I.P. David Bowie.

» ostatní recenze alba Bowie, David - The Rise and Fall of Ziggy Stardust and the Spiders from Mars
» popis a diskografie skupiny Bowie, David