Blue Öyster Cult / The Symbol Remains (2020)

Americká legenda Blue Öyster Cult patrila v prvej polovici 70. k tým najoriginálnejším hardrockovým zoskupeniam na tejto planéte. Po dlhých devätnástich rokoch vyšiel tento rok (text je z roka 2020 - pozn. autora) ďalší radový album – The Symbol Remains, aby nám kapela dokázala, že ešte nepatrí do starého železa. Nepatrí?

Povedzme si hneď na úvod, že nie, nepatrí. Môj vzťah k nej je lemovaný koncertnými albumami, ktoré mám nesmierne rád a z ostatnej tvorby mám dva dvojdiskové výbery, ktoré mapujú všetko podstatné i nepodstatné. Mám aj niekoľko albumov, tie však veľmi nepočúvam, v rámci Original Album Classics sú prilepené ku dvom koncertom zo 70. rokov aj tri neskoršie počiny z prelomu 70. a 80. rokov. Kým na prvých troch štúdiovkách hrali to, čo ma oslovuje najviac, po úspešnom diele Agents Of Fortune (1976) sa ich hudobný prejav začal výrazne zjemňovať a v 80. rokoch to bol už len tieň niekdajšieho giganta tvrdého rocku. Aby som len nekafral, aj v ôsmej dekáde minulého storočia si kapela zachovala svoju melodickú jedinečnú tvár a koncertne akoby ani nenastal posun. Aj komerčné kúsky zneli naživo brutálne.

Keď som zachytil informáciu, že nový album je na spadnutie, potešil som sa. Aktuálny album opantávalo nadšenie, vraj ide o bravúrny návrat do 70. rokov. Úprimne, nie je tomu tak. Kapela v štrnástich skladbách cca hodinu mixuje takmer metalovú náladu so svojim prejavom z 80. rokov (napr. skladba Box In My Head), a tak tu máme pár metalických skladieb (Stand And Fight) a za priehrštie rockových normálnych kúskov (The Return Of St. Cecilia) a dôjde i na balady. Niekedy až na hrane hairmetalovej únosnosti (Tainted Blood) Musím sa priznať, že mi tie metalové presahy nesedia. Už v úvodnej skladbe That Was Me krásne počuť, že je to také... nasilu. Po prvom vypočutí sme sa so ženou zhodli, že je album akýsi nemastný-neslaný. Lenže ja som za tie roky odolný a vytrvalý poslucháč, nuž som opakovane nasával a nasával, až som napokon našiel i pozitíva. A o tie sa s vami podelím.

Prvým plusom je gitarová istota dvojice Bloom-Dharma. Ešte aj spievajú ako zamladi, nuž je cítiť, že je to stále autentická kapela a nie coverband, paródia na seba samých. Niektoré skladby majú v sebe v dobrom to najlepšie z 80. rokov, a teda chytajú za citlivé orgány podobne ako napríklad Burnin’ For You. Je to hlavne citlivý slaďák Florida Man.

K tomu lepšiemu patrí napríklad melodická skladba Edge Of World, ale aj temný kúsok The Alchemist, ktorý sa atmosférou blíži k niekdajším vrcholom kapely. Najlepšou skladbou na albume je tá posledná. Fight má konečne výrazný gitarový nápad, text je síce pomerne strohý, ale funguje v rámci organickej symbiózy hudby a slova. Skrátka, aspoň jedna skladba sa vymyká z jednotvárnej masy a to je super!

Keďže 80. roky nie sú môj vysnívaný dátum k návratu strojom času, tak sa chtiac-nechtiac musím zmieriť s tým, že tento album má u mňa hendikep. Plus mám pocit, že nápady už nie sú, čo bývali. Napriek tomu The Symbol Remains nie je zlý. Pokiaľ máte radi melodický rock s občasným presahom k metalovému soundu, je možné, že sa vám toto dielo zapáči viac ako mne. Z tohoročných diel (2020) starých bardov je na tom lepšie ako napríklad Deep Purple, ale na Nektar alebo Wishbone Ash sa nechytá. Rozhodne sa však s opakovaným počúvaním stáva čoraz presvedčivejším, a preto mu nasúkam poctivé tri hviezdy.

» ostatní recenze alba Blue Öyster Cult - The Symbol Remains
» popis a diskografie skupiny Blue Öyster Cult