Dio / Holy Diver (1983)

Božský rockový diabol

Ronnie James Dio. Už je to skoro trinásť rokov, čo sa tento velikán mikrofónového sveta odobral, dúfam, inam, ako do pekla. Rozhodol som sa venovať niekoľko (dosť) slov jeho debutovému albumu pod hlavičkou Dio. Dámy a páni, Holy Diver!

Ronnieho som spoznal cez Black Sabbath niekedy v temnom období môjho detstva a následne som sa prebrodil aj ďalšími jeho hudobnými prezentáciami (v poradí Rainbow, Dio, Elf, Heaven & Hell). Možno to bude znieť neuveriteľne, ale nikdy som si ho nezaradil k srdcovým spevákom. Bez ohľadu na kvality. Najviac mi sedel v Rainbow, potom v Black Sabbath. Myslím si, že je to preto, lebo v ďalších zoskupeniach mal okolo svojho monštruózneho vokálneho prejavu zväčša muziku, ktorá, aj keď bola príjemná, nedala svetu nič také, čo by som považoval za niečo extra. Reálne nedokážem k veciam ako Catch The Rainbow, Stargazer alebo Heaven & Hell priradiť žiadnu inú skladbu z jeho kariéry, ktorá by dosiahla na najvyššie méty nesmrteľnosti. Možno vy by ste vedeli, pokojne sa zverte v komentároch, budem rád. Nechcem sa dotknúť cítenia jeho verných fanúšikov, neberte to ako niečo hanlivé, len sa snažím vysvetliť svoj vzťah k muzike, ktorej dodával dušu najmä Dio.

Rovnomenná formácia ma nijako extra nelákala, koniec-koncov, začala hrať v 80. rokoch, vtedajšia väčšinová zvuková produkcia mi nie je blízka. Napriek tomu (pretože vždy existujú výnimky) sa nájdu diela a interpreti, ktoré ma oslovujú. Holy Diver sa k nim smelo radí.

Prvý kontakt s dielom som mal cez skladbu Stand Up And Shout, ktorú som spoznal cez sampler Rock Is Back (1998) vydavateľstva Steamhammer (SPV). To vtedy promovalo albumy, ktoré vydávalo v Nemecku a vybralo koncertnú verziu zmienenej vypaľovačky z albumu Dio‘s Inferno – The Last In Live (1997). Šlo o energetickú bombu, nečudo, že Holy Diver ju núka ako prvú. Pretože, povedzme si otvorene, celý album je takýto. Energický, svieži, nekompromisný a priamočiary. Zostava, ktorú dal Dio dokopy, nemá chybu. Či už ide o Jimmyho Baina, basáka z Rainbow, Vinnieho Appicea, bubeníka z Black Sabbath alebo vtedy v podstate neznámeho šikovného gitaristu Viviana Campbella, ktorý sa stal hviezdou.

Veľmi sa mi páči konštatovanie z bookletu k dvojdiskovej Deluxe Expanded Edition, kde Malcolm Dome končí svoju esej predposlednou vetou v tvare – Nebola to superskupina, ale bola to nepochybne super skupina.

Jedna úsečná hard&heavy skladba strieda druhú, pričom žiadna nevyčnieva, nakoľko sú všetky výborné. Veľmi sa mi páči aj to, že dobová hrôza v podobe klávesov je tu zahrnutá veľmi striedmo a zvukovo mimo synthpopové trendy. Pripravte sa preto na čistú gitarovú rockovú smršť, pred ktorou vydávajú najvyššie výstrahy všetky meteorologické komerčné rozhlasové stanice.

Hneď druhá skladba albumu, titulná Holy Diver, funguje ako skvelý životabudič. Nechcem sa dotknúť maestra Dia, ale žiaľ, opatril ju videoklipom, ktorý je, dajme tomu, úsmevný. Iste, zdieľam jeho záľubu v žánre fantasy, vizuálna prezentácia však pôsobí ako zábery z prelínacích scén z béčkového talianskeho porna, než niečo oku lahodiace. Dio tam v podstate iba kráča s mečom v ruke ako detská verzia Conana, s výrazom, akoby už mal po vyvrcholení. Hudba je to však podmanivo posadená a žeravá a klip predsa z audio súpravy nevidno, takže je všetko v poriadku.

A tak to ide skladbu po skladbe, na slaďák prakticky nenarazíte, ak nepočítam úvod v Don‘t Talk To Strangers a v Invisible. Rainbow In The Dark má asi najvýraznejší klávesový motív z celého albumu, našťastie je občasný a nie príliš dlhý. Inak je to krásna skladba, právom sa stala miláčikom davov. A tiež má vcelku o ničom videoklip.

Aby som to skrátil, keďže mám rád strednotempové vypaľovačky, reže mi napríklad ťažkotonážny kúsok Straight Through The Heart a predovšetkým najlepšia skladba albumu, bluesovým vánkom osviežená pomalka Shame Of The Night. Osobne ju radím na pomyslený vrchol produkcie formácie Dio.

Spomínal som Deluxe Expanded Edition, ide o vydarenú dvojdiskovú záležitosť. Bonusový disk obsahuje b-strany singlov, z toho len Evil Eyes je štúdiová vec. A je tradične ostrá ako čili paprička. Inak ide o slušne načasovanú porciu muziky. V trvaní LP dostanete hlavne záznam z King Biscuit Flower Hour z 30.10.1983. Ide o ráznu muziku, okrem autorských skladieb si Dio zaspomínal aj na Black Sabbath (Children Of The Sea) a Rainbow (Man On The Silver Mountain s krátkym vstupom Starstruck). Azda len obligátne bubenícke sólo neprináša nič extra, ono Vinnie Appice mi nikdy neprišiel ako nejaký výnimočnou fantáziou obdarený hráč. Nemám to overené (booklet mlčí), ale dedukujem, že na tomto koncerte hral klávesy Claude Schnell, ktorý kapele pomáhal na turné k albumu a neskôr s ňou pôsobil aj v štúdiu. Veľkú rolu každopádne tento nástroj nezohráva.

Holy Diver je výborná tvrdá rocková muzika a rozhodne ju môžem iba odporučiť. Keď mám chuť vytrieskať si z hlavy všetky komplikované myšlienky, pôsobí lepšie ako kladivo. A aj menej bolí. A láka vzdorovito vztýčiť ruku v klasickom rohatom symbole až k Nebesiam! Ronnie nám tu zanechal skvelé dedičstvo.

» ostatní recenze alba Dio - Holy Diver
» popis a diskografie skupiny Dio