Cactus / Restrictions (1971)

Cactus hrá muziku, pri ktorej sa viem pisateľsky rozohniť. Leninove Spisy by isto zbledli závisťou, keby som sa niekedy pozabudol a spustil ódu na Cactus. Hrubočizný bluesrock bez hanby prekračujúci hranice hard rocku, to je skrátka moje. A v ponuke ho má aj tretí album kapely – Restrictions z roka 1971.

Štvorica osvedčených hráčov, menovite Rusty Day (spev), Jim McCarty (gitara), Tim Bogert (basa) a Carmine Appice (bicie), ponúklo osme skladieb, bez ktorých by bol môj život pustejší. Už titulná otváracia skladba mixuje naliehavú náladu s tvrdým spodkom. Málokedy pri hudbe čítam o dynamike, ale práve táto skladba ukazuje, aké je skvelé, keď kapela zaradí do svojej brašne aj tento šikovný nástroj. Akokoľvek je celý album skvelý, vyčnieva jediná prevzatá vec. Evil od Howlin’ Wolfa vychádza z jeho psychedelickej verzie z roka 1969, kedy vyšla na albume The Howlin’ Wolf Album. A hoci tú verziu milujem, Cactus sa posunuli o kusisko ďalej smerom k tvrdému rocku. Pokiaľ ste niekedy počuli ponosy bubeníka Appicea na Bonhama, tak tu máte v priamom prenose dôkaz, že Carmine je z ťažkotonážnych hardrockových bubeníkov ten naj. Asi nikdy som nebol šťastnejší, ako keď som kapelu videl v Bratislave a zaznela táto ultimátna pecka! Nedá mi upriamiť pozornosť na jednu parádnu vlastnosť gitaristu – z núdze cnosť. Jeho hra nie je najtechnickejšia, ale výraz v rámci nekompromisného zavýjania a škrípania nahrádza hoci aj kvarteto virtuózov. Keďže Rusty Day vrieska a chripí do mikrofónu ako stádo hladných levov, ide o vražednú kombináciu. O rytmike sa baviť nemusíme, za najlepšiu na svete ju považoval hoci Jeff Beck a ja by som jej olympijské zlato v tom čase pokojne udelil tiež.

Druhou skladbou, ktorá sa z albumu dostáva do bestofiek, je baladická pohoda Alaska. Pre mňa je heslom z výkladového slovníka, návodom, ako z bluesovej nálady vyčariť rockovú. Inak je to správne rozihraný album, tu počuť country blues (Token Chokin’), tam boogie hard rock (Guiltless Guitar), inde zasa rýchlu (Sweet Sixteen) alebo pomalú akustickú (Mean Night In Cleveland) bluesovú smršť. Nechýba psychedelická vražedná náladovka (Bag Drag), nuž som naplnený emóciami až po okraj. Ja na takejto muzike fičím odmladi a práve v tejto podobe sa mi prihovára najsilnejšie. Napokon, nepotrebujem to ani nijako zvlášť zdôvodňovať, mám jednoduché vysvetlenie – pri tejto muzike mám úsmev na tvári a hlava sa mi kolíše do tempa.

Nuž, asi nikoho nešokujem, keď prehlásim, že Restrictions je výborný album. Celkovo si prvé dva albumy cením o kúštik viac, nakoľko sú surovšie. Tu je síce stále divoká muzika, ale predsa len akoby mierne zošnurovaná a štúdiovo stiesnená.

» ostatní recenze alba Cactus - Restrictions
» popis a diskografie skupiny Cactus