Williams, Tony / The Joy of Flying (1979)

Fusion má jednu veľmi zlú vlastnosť. Množstvo virtuóznych hráčov spolu vykonávalo grupáče s frekvenciou lží rinúcich sa z ruských kanálov. Výsledkom sú stovky, ba tisíce nahrávok, na ktorých hrajú. Poznať to všetko presahuje sily obyčajného rockera, ktorý jazz počúva len rekreačne. Napriek tomu sú albumy, ktoré si ma získali a na ktoré nedám dopustiť. Nepochybujem, že ste uhádli, že reč bude o The Joy Of Flying (1979).

Tony Williams je bubenícke eso, osobnosť, jeden zo zakladateľov žánru fusion. Od polovice 60. rokov až do svojho skonu v roku 1995 toho nahral sólovo i skupinovo naozaj veľké množstvo. Spolupracoval s najväčšími z najväčších (napr. Miles Davis) a aj na tomto albume tomu nie je inak. Kúpil som si ho naslepo, za dobrú cenu v japonskom vydaní z roka 1992. Zaujal ma obal a povedal som si, že prečo nevyskúšať aj niečo netušené. A veru, už pohľad na booklet ma dostal. Celkovo tu Williams využil služby až pätnástich muzikantov. Nechýbajú esá ako Ján Hammer, Herbie Hancock, Stanley Clarke, Michael Brecker, Randy Brecker, George Benson a ďalší. Prekvapila ma účasť gitaristu Ronnieho Montrosea, ale o tom o chvíľku.

Veľmi kvitujem, že hoci ide o inštrumentálky, nie sú dominantne komplikované, ale potrpia si na melódie. Už v úvodnej skladbe Going Far je v podstate rovný rytmus, na sólovom albume bubeníka ide o vec nevídanú, nepočutú. Iste, stále je to vysoko inštrumentálne prevedená muzika, takže by ju len tak niekto nezahral, ale azda si rozumieme. Z muziky skrátka sála pohoda a neprekáža mi ani občasné funky (Hip Skip, Tony). Nálade dominujú, okrem parádne nasnímaných bicích, predovšetkým klávesy a tiež dychy.

Vrcholom albumu je pre mňa koncertná skladba Open Fire. Pôvodne ju nahral Ronnie Montrose na svoj rovnomenný debutový album v roku 1978, táto verzia je z japonského koncertu z 27. júla 1978 formácie The Tony Williams All Stars. Klávesy obsluhuje Brian Auger, na base hrá Mario Cipollina. Ronnie Montrose si schuti zasóluje a výdatne mu sekunduje aj Williams. Je to viac rock ako jazz, čím sa skladba vymyká spomedzi ostatných kúskov na albume. Inak, tri skladby sú hrané len v duu, bubeník a klávesák. Going Far a Eris s Hammerom, Morgan’s Motion s Cecilom Taylorom. A práve druhú menovanú by som zaradil k tomu naj, čo sa na albume nachádza. Úžasná bubenícka smršť, ktorej Hammer zdatne sekunduje. Akoby som v ruke držal mincu a mal si hodiť, či vyhrá hlava alebo orol. A záverečný free jazzový jam Morgan’s Motion s klaviristom mi pripomína budúcnosť Slovenska. Chaos, trieštenie, zmar a napokon zánik, to celé za pár minút.

Celkovo mám pocit, že sedím v prútenom kresle na pláži a pozerám sa na západ slnka vnárajúceho sa do oceánu. Popíjam ľadový džús a je mi fajn. Je to pre mňa taký letný album, asi preto, že včera bolo vonku extrémne teplo. Päťdesiat minút prevažne pohodovej muziky, takéto fusion je radosť počúvať.

» ostatní recenze alba Williams, Tony - The Joy of Flying
» popis a diskografie skupiny Williams, Tony