Mayall, John / Blues from Laurel Canyon (1968)

Rokmi som si ustálil svoje preferencie na Mayallove albumy zo 60. rokov. Tri z nich považujem za najlepšie, dva dokonca za prelomové. Na prvom mieste sa mi usadili rovno dva. Bare Wires ako jeden z dôležitých albumov predznamenávajúcich fúziu rocku a jazzu a Blues From Laurel Canyon, čoby najlepší psychedelický bluesový album tejto dekády (a asi aj vôbec). Na druhom mieste je Blues Breakers With Eric Clapton, to je skrátka klasika a pre biele blues doslova základný kameň. Inými slovami, z trojice gitaristov Clapton-Green-Taylor je to práve posledný menovaný, ktorý podľa mňa u Mayalla najviac vyčnieval. Podobne ako neskôr v Rolling Stones, ale tam to zasa nebolo práve ťažké.

Mick Taylor s Mayallom vydal tri štúdiové albumy, tým prvým bol dobrý, ale ničím extra sa nevyznačujúci Crusader. Bare Wires som už spomínal, a tak sa poďme pozrieť na Blues From Laurel Canyon.

Mayall sa vybral do Los Angeles a album vznikol ako jeho reflexia na tento trip. Pomohli mu s ňou traja muzikanti, okrem Taylora aj Steve Thompson (basa) a Collin Allen (bicie). V skladbe First Time Alone hrá na gitaru Peter Green. Dvanásť skladieb spichli za tri dni (26.-28. augusta) v Londýnskych Decca štúdiách, pričom asi netušili, že tvoria majstrovský kúsok svetovej bluesovej galérie. Netušili to ani vtedajší poslucháči, v Britskom rebríčku bol tridsiaty tretí, v americkom šesťdesiaty ôsmy.  

Hudba je to pestrá, miestami až novátorská. Mayall neváhal zapojiť priam world music prvky, či už v geniálnej šamanskej skladbe Medicine Man alebo v psychedelickom vrchole Fly Tomorrow. Koketéria s jazzom, ktorej sa mal o chvíľku venovať vo väčšej miere, je tu tiež (Miss James). Osobne ma oslovujú najmä tvrdé smršte Vacation, 2401, Long Gone Midnight a finálna deväťminútová jazda Fly Tomorrow. Ale aj drsné bluesové kúsky typu Ready To Ride, Somebody Acting Like A Child alebo The Bear nemajú chybu. Paradoxne, za najsilnejší moment považujem tichú dumku First Time Alone. Hudba šepkom nikdy neznela silnejšie! Vlastne tu všetko znie správne a ja sa nemusím báť, že by ma čosi vyrušilo, prekvapilo v negatívnom zmysle slova.

Mayall sa s Blues From Laurel Canyon rozlúčil s vydavateľstvom Decca a presunul sa k Polydoru. Na rozlúčku im venoval svetové dielo, ktoré by mal poznať každý seriózny záujemca o populárnu hudbu 20. storočia (netvrdím, že sa mu musí páčiť). Ja som z neho dodnes nadšený!

P.S. Nedá mi, musím sa osobitne zmieniť o bubeníkovi Collinovi Allenovi. Je to zaujímavý týpek, hral s mnohými veličinami a dokonca písal texty (napr. pre McCartneyho skupinu Wings). Osobne si ho cením ako u Mayalla (nielen na tomto albume, ale jaj pri reunione Bluesbreakers v 80. rokoch), tak pre jeho pôsobenie v Stone The Crows. A fanúšikom progresívneho rocku isto neušlo, že hral aj v holandskej kapele Focus na albume Hamburger Concerto. Jeho štýl vychádza z poctivej jazzovej školy, nevyčnieva, ale ani sa nesnaží redukovať svoj prejav na strohý metronóm. Veď už v úvodnej skladbe Vacation môžete počuť, že sa ani na sekundu nezastaví, neskĺzne k rutine. Dnes je to pre mnohých bubeníkov neprekonateľná výzva...

» ostatní recenze alba Mayall, John - Blues from Laurel Canyon
» popis a diskografie skupiny Mayall, John