Mayall, John / Crusade (1967)

Prvého septembra 1967 sa deti vybrali do školy a Mayall vydal album Crusade.

Opäť sa zmenila polovica osadenstva. Green zdúchol do Fleetwood Mac, Dunbar sformoval svoju kapelu Retaliation. Za bicie si sadol Keef Hartley a gitaru dostal na starosť mladý Mick Taylor. Plus zostavu doplnili dvaja saxofonisti, Chris Mercer a Rip Kant. Dvanásť skladieb nahrali za jediný deň (12. júla), čo veštilo svižnú jazdu.

A naozaj! Už Oh Pretty Woman rázne štráduje z reprákov. Ono, sedem skladieb je covermi, asi nebol čas prejavovať nejaké zložité skladateľské ambície. Ako som spomenul, celok je oveľa energickejší ako na minulom albume, čo je pre mňa osobne plus. Vypichnem sviežu inštrumentálku Snowy Wood, tá má v sebe čosi presahujúce rutinnú bluesovú formulku. A chytľavá swingujúca akustická Man Of Stone patrí k tomu naj, čo sa na albume nachádza. Do vrcholov by som ešte zaradil dvojicu Driving Sideways a The Death Of J. B. Lenoir. Prvá skladba je dravá, druhá temná.

Asi každý poslucháč si všimne, že sa tu nachádza aj blues I Can’t Quit You Baby, ktorý si rockeri tak dajako automaticky spájajú s Led Zeppelin. Willie Dixon je pravdepodobne najvýznamnejší bluesový skladateľ, aký kedy žil. Mayall zo skladby urobil šťavnatú pecku, počúva sa jedna báseň.

Mayall sa týmto albumom (a svojou prvou sólovkou Blues Alone) v podstate rozlúčil s upätým bluesovým prejavom, od albumu Bare Wires bude znieť všetko inak. Crusade je dobré dielo, miestami až výborné. Subjektívne mu prihodím jednu hviezdičku k trom istým.

» ostatní recenze alba Mayall, John - Crusade
» popis a diskografie skupiny Mayall, John