Dream Theater / Six Degrees of Inner Turbulence (2002)

Nechválim sa, ale bol som iste jeden z prvých, kto v "našich končinách" zaregistroval nástup nesmierme talentovanej skupiny, ktorá bola od počiatku pasovaná za (modernejších) nástupcov kanadských RUSH...
Najprv som tomu aj veril, bral som to. Na každé ďalšie album som sa však pozeral stále skeptickejšie (no, česť výnimkám...), ale po vydaní tohoto vyše 96 minútového monštra po viacnásobnom počutí (album poznám od momentu jeho vydania, kapelu som videl dva krát na živo...) som dospel vo vzťahu k nemu k diagnóze: jalové naťahovanie použitej žuvačky / žvýkačky, alebo jednoducho ONANIA pod pláštikom ?špičkového prog metalu?... Aj pri písaní týchto riadkov mám pocit, že to chce kus pevnej vôle, počúvať to celé, naraz v jednom kuse (zvlášť titulný, 42 minútový "epos" na druhom disku)...
Pätica nepochybne inštrumentálne a vokálne (samozrejme James LaBrie) skvelých muzikantov sa vôbec neriadila starým ? známym "menej je viac". Od kapely takéhoto formátu má prog rockový fajnšmeker PRÁVO očakávať hodne, aj po stránke invenčnej...
Album má nepochybne dobré momenty, ale po výbornom produkte, ako je CD "Scenes From A Memory: Metropolis Part II" som čakal posun kapely iným smerom? Príliš mnoho inštrumenálnych pasáží na tomto dvojalbume je prejavom samoľúbeho predvádzania sa (John Petrucci samozrejme v tomto dominuje) s mottom "Bože, do akých hudobných horizontov sme vystúpili"... mne to však oveľa skôr evokuje názov staršieho erotického filmu s Laurou Antonelliovou s názvom "Bože, ako hlboko som klesla"...
Každý má svoj názor, ten môj na toto 2CD pri takejto kapele je jednoznačný: krok späť, slepá ulička a spôsob, ako zo skalných fanúšikov vytiahnuť ďalšie prachy...

» ostatní recenze alba Dream Theater - Six Degrees of Inner Turbulence
» popis a diskografie skupiny Dream Theater