Groundhogs / Blues Obituary (1969)

Jedna z mojich prvších CD akvizícií, dodnes si pamätám, že mi bolo jemne nanútené spolu s výberovkou Dave Edmundsa (I hear you knockin') a s debutom Zephyr. Keďže sme boli s bratom a s mojou teraz už ženou na ceste do kina, nechcelo sa mi moc dohadovať a zbalil som to všetko.

Čo k tomuto albumu povedať? Je to blues a je to psycho. Ba čo viac, je to nádherná ukážka toho, ako sa v 34 minútach dá povedať viac ako na dvoj CD albumoch po 80 minút. Nechcem sa dotknúť dnešných albumov, ale niekedy mám pocit, že platňa v dĺžke do 45 minút je najideálnejším zážitkom pre sústredené počúvanie.

Dodnes ma príjemne zamrazí, keď sa ozve gitarová melodická linka B.D.D. a v zápätí je sprevádzaná aj spevom. V psychedelickom opojení sa blues počúva dobre, Daze of the weak a Times vybudujú nádhernú stenu plnú emócií, ktoré vyvrcholia v klasike Mistreated (nezamieňať s Deep Purple!). Húpavá bluesovka Express man podtrhuje zaujímavý hlas Tonyho McPhee, o ktorom som sa na začiatku zabudol zmieniť. Natchez burning je pomalý vražedný blues, jedna z najlepších vecí na albume. Záverečné psycho inferno Light was the day necháva poslucháča v stave úplnej rozpoltenosti, vo víre znepokojivých pocitov, a vôbec, hudba zostane vrytá v srdci, nevyšumí ako zástupy protagonistov z MTV.

Tento album má to, čo nazvem atmosférou. Na krátkom priestore oslovuje ducha a človek si uvedomuje, že stále je kvôli čomu žiť.

» ostatní recenze alba Groundhogs - Blues Obituary
» popis a diskografie skupiny Groundhogs