Colosseum / (II) - Strange New Flesh (1976)

Po rokoch tu máme Colosseum s poradovým číslom dva a za nástrojmi sa plahočí hneď niekoľko známych mien. Don Airey, Neil Murray a Gary Moore budú slávni kvôli iným žánrom, ale tu sú plne v moci džez rocku. Starrs jediný trošku zmizol kdesi v Nemecku z povedomia britského hlavného prúdu.

Dark side of the moog je vynikajúca džez rocková skladba postavená hlavne na klávesoch. A predstavuje zároveň najtvrdšiu polohu, aká sa na albume nachádza. Opačný pól predstavuje jemná skladba Joni Mitchellovej Down to you. Prvý raz sa ozýva spev, ktorý by mohlo produkovať aj nejaké žieňa, ale je to chlap. Moore si zabrnká na akustike, Airey zaťuká na klavíri a tak. Gemini a Leo sa snaží funkovať a aj svižne odsýpať a v podstate sa jej to darí. Je to moja najobľúbenejšia skladba na albume, pretože má miestami najbližšie k tomu, čo sa dá pomenovať „hard“ rock. Secret places je skladba, ktorá by sa nestratila v pôvodnom Colosseu. Klasická rytmicky aj motívovo rôznorodá skladba korenená viachlasými vokálmi. Zadumaná pomalá a jemná On second thoughts má veľmi pohodovú atmosféru, ale po chvíli trošku nudí. Na záver je tu Winds, začína sólom pre bicie, ktoré sa drží v rytmickej polohe a potom nastúpi fusion atmosféra, desať minút ubehne až podozrivo rýchlo.

Nešťastím tohto albumu je, že som ho prvýkrát počul v dobách, keď som bol ešte silne orientovaný na hard rock a moc ma nebral. Postupne som ho vzal na milosť a dnes si myslím, že v rámci svojho štýlu je výborný, žiadna samoúčelná inštrumentálna onania, prevláda melodika a jednoduchšia forma skladieb. Ale k zásadnosti mu už navždy bude chýbať pohľad dnešného hejkala v dobách minulého hejkala.

» ostatní recenze alba Colosseum - (II) - Strange New Flesh
» popis a diskografie skupiny Colosseum