Motörhead / Overkill (1979)

Dnes večer som sa konečne odhodlal, že sa zverím s niekoľkými faktografickými momentkami z môjho pubertálneho života. Reč bude, samozrejme, o Motorhead. Úplne prvý kontakt so skupinou prebehol vďaka slovenskej televízii (čítate dobre), ktorá začiatkom 90. rokov odvysielala čiernobiele video Everything louder than... To som bol v punkovom ošiali a začínal som sa vracať k starinkám z detstva. Koncert mi učaroval, ale nič viac sa nedialo. Už som hral na bicie, keď som si zmyslel, že by nebolo odveci zoznámiť sa bližšie aj so štýlmi, ktoré som moc nepočúval. Cez bratranca som získal plnú krabicu kaziet s metalovými ťahúňmi typu Testament, Overkill, Pantera, Paradise Lost, Obituary a v čele s grgajúcim superstárom v Cannibal Corpse. A ešte tam boli tri albumy, Overkill, 1916 a March or die. Lemmy a spol. ma chytili, ostatné skupiny vzal rýchlo čas (ale ešte dve veci ma tam dosť dlho držali, XYZ, hrali aj Smoke & water od Free a Annihilator, meno albumu už neviem, ale skladba Phoenix rising stála za to, aha Set the world on fire, to bola dobrá doska, normálne by som si ju teraz vypočul). Niekedy v roku 1996 som napokon začal skupovať cédéčka, ako študent som s obmedzeným rozpočtom vyhľadával výbery, ale Motorhead som vykúpil komplet, čo vtedy v Bratislave mali. A boli to výbery Ultimate metal, Aces high, Ace of spades a albumy Live at Brixton a Sacrifice.

Ale dnes začnem s Overkill, albumom, ktorý som zodral z pásky...

Načo to tajiť, poznám ho najdlhšie, patrí k najnapočúvanejším albumom, aké som v 90. rokoch pripájal k tlačidlu play. Všetky skladby by som zaradil na ľubovoľný výber od skupiny. Nemá v sebe nerozvinutosť jednotky a ani priamočiarosť ďalších albumov, predstavuje ideálny mix hard rocku, ktorý vzdáva hold vtedy odchádzajúcim 70. rokom a nástupu tej dlhej skratky s britským čosi metalom na konci. Eddieho prezývka „Fast“ tu nie je až tak markantná, dosť sa hrá so sólami, kváka ako Hendrix, kvíli ako Clarke (iné meno mi práve nenapadlo) a do toho frčí rytmika, ktorá si techniku hry nechala chirurgicky odstrániť z mozgu, takže zvláda „iba“ hrmieť a rútiť sa vpred.

Ale nie len behom je Motorhead živý. Psycho Capricorn má atmosféru, ktorá by sa dala krájať, Stay clean zachytáva Lemmyho ako sólistu (ehm, je to milé), Metropolis má posadenú náladu, sóla sú všade, jedna z najlepších vecí vôbec! Milujem skladbu Damage case, boogie hard rockovú No class tiež môžem a vrcholom je Limb from limb, ťažká hard rocková pecka, ktorá v druhej polovici o polovicu zrýchli. Bomba. Na záver spomeniem skladbu Overkill, má dvojkopákový netechnický beh a tri závery s gitarovými smršťami, slovom, grandiózne (dobré prídavné meno, to si zapamätám). Aj keď som niektoré skladby nevymenoval, sú parádne.

Overkill je hard rockový album, ktorý by mohol baviť aj staromilského rockera, ktorý na Motorhead pozerá ako na jednoduchšiu skupinu (punk s gitarovými sólami). Pretože tu je to ešte o niečom inom. Mňa oslovil a považujem ho za najlepší album skupiny vôbec. Aj vďaka nemu som stále rocker (sic!).


P.S. Nikto nemá hlas ako Lemmy , čiže je na tomto poste jedinečný, akokoľvek z toho niektorí ľudia majú vyrážky. :)

» ostatní recenze alba Motörhead - Overkill
» popis a diskografie skupiny Motörhead