Stud - Stud (1971)

Miluju tyto vykopané poklady. Hejkal sice kapelu a skladby dokonale rozebral, ale budu se snažit kapelu ještě trochu přiblížit a vzbudit zájem posluchačů o tento skvost.
Experimentální nádhera, se silným bubeníkem a mix žánrů. Nepříliš konzistentní hudební materiál, ale úžasné momenty citlivé souhry muzikantů, zejména v delších opusech. Britské trio, si myslím, trpí mírnou repertoárovou neujasněností nebo spěchem ve studiu. Stud patří mezi odvážné kapely, které se nerozpakovaly zařadit sólo na bicí na studiové album. Dohromady se dali kytarista (ex Blossom Toes) a bývalá rytmika skupiny Taste. Svůj debut vydávají na Deram records. Při poslechu ukazuje kapela svojí sílu ve dvou nejdelších skladbách na albu, se kterými jim pomáhají hosté, John Weider - violin, Poli Palmer - vibraphon. Přesto varuji, první poslech alba nebývá vždy uspokojující, ale před finálním zatracením je určitě třeba se k albu několikrát vrátit a potom odhalíte jeho krásu. Myslím, že u tohoto alba je to jeden z příkladů, kdy veškerá komerční omezení studia muzikanti nechali přede dveřmi a zahráli, jak to cítili. A toto je jeden ze zásadních důvodů, proč považuji hudbu z této epochy za inspirativní. Podmínky nahrávání byly často drsné, ale tvůrčí svobodě se meze nekladly. Nádherný obal a jeden z výrazů pro stud jsou právě chovné koně.
Nemohu jinak, 5 hvězd za tu krásu je málo.
reagovat

Roryho Gallaghera som mal doma servírovaného odmalička, nuž nečudo, že keď som sa začal zaujímať o hru na bicie, bol som zvedavý, kam sa podel skvelý búšič John Wilson z Taste. Spolu s McCrackenom totižto založili Stud, ktorý doplnil blossomtoesácky familyák Jim Cregan. Otec počul prvú platňu, ale nahrávka sa u nás nedochovala, nuž som počas štúdia na vysokej nelenil a zohnal CD September/Goodbye - Live at command. Ale aké bolo moje rozčarovanie z pomerne nezáživnej hudby, ktorú oba albumy ponúkli, to sa nedá opísať. Červíček pochybností však hlodal, obzvlášť, keď sa otec dušoval, že jednotka bola iná. A tak som zalovil v kalných vodách a zohnal aj debut.

Akože jemný úvod sa postupne vyvinie do hrubej blues rockovky Sail on, v ktorej občas prekvapivo dostane priestor aj akustika. Parádna surová záležitosť! Akustická pohodovka Turn over the pages má v sebe nielen pokoj vekovitého starca, ale i husľový podmaz, ktorý nasvedčuje tomu, že Weider sa do skupiny dostal ešte pred nahrávaním debutu. Skladba s prapodivným názvom 1112235 prichádza z voľne džezovou psychedelickou improvizáciou, ktorá má viac ako dvanásť minút, takže priaznivci hlukov si prídu na svoje. Hoci sa časom vyšantia všetci hráči, hlavnou hviezdou chaotického muzicírovania je Wilson, ktorý zo svojej bubeníckej sady vymláti nielen prach, ale aj všetok drobný hmyz vrátane mikroorganizmov. Samozrejme má aj priestor pre sólo, ktoré je parádne, mierne nervózne a namakané ako Schwarzenegger zamladi. Niektoré pasáže skladby sú tak tvrdošijné, až by pri nich metalové chripenie znelo ako trápne mutovanie. Činelové cinkanie otvorí ďalšiu meditatívne psychedelickú haluz Harpo's head, ktorá má zvuk prerasteného leva a každý fanúšik drastického džez rocku si príde na svoje. Cítim sa ako pri počúvaní skupiny Patto, a teda fajn. Dokonca sa v nej chvíľku zaspieva, ale potom nastúpi tak desivá pasáž, že každý tvrďák chrochtá blahom. Pokoj do zdivočenej duše vnesie ďalšia melancholická husľovka Horizon. I keď sa jedná o zasneženú uspávanku (niečo ako Winter od Atomic Rooster), znepokojivé psycho vpády akustickej gitary, huslí, perkusií i basy z nej robia skladbu, ktorá vyvoláva napätie. Druhá časť je hard rockovo art rocková džezovina. Gniavi silou stáda slonov a dosýta sa vyvŕši na milovníkoch náročnejších sekaných pasáží, ktoré sa striedajú rýchlejšie než reality šou na komerčných televíznych staniciach. Kúzelné! Záverečný song s názvom Song sa vráti k melodike, akustická gitara, jemný spev, ako záver je to príjemne uvoľňujúce, však sa toho predtým dialo viac ako veľa.

Asi ste si už všimli, že prezentovanej hudbe je škatuľkovanie pritesné. Famózny neuhladený blues rock s presahom k hard či džez rocku, to mi sedí, nuž po diele Killing Floor - Out of Uranus (zhodou okolností tiež z roku 1971) je Stud ďalším albumom, ktorý radím do progresívnej vrstvy blues rockového netradcionalizmu. Kto má rád dlhočizné a rázne improvizácie, ten si album určite zamiluje. Čudujem sa, že sa na to kapela následne vyflákla a totálne vymäkla, asi chcela zarobiť, čo jej teda nevyšlo.

P.S. Vlastním pochybné CD od Red Fox Records, hoci viem, že neskôr vyšlo krásne vydanie od Esoteric Recordings, niekedy, keď budem mať prebytok peňazí, som rozhodnutý ich zameniť.
reagovat