Wilson, Steven - 4 ½ (2016)

26.01.2016 alienshore | #

Steven Wilson predviedol vo svojej kariére párkrát umenie, ktoré má nadčasovú hodnotu. Poslednú dobu, ale predhadzuje fanúšikom naozaj podivuhodné veci a toho dôkazom je aj mini-album 4 ½ zložený z akýchsi "odpadkov" z nahrávacieho procesu Hand. Cannot. Erase.. Pokiaľ je relevantný dôvod takýto počin vydať, tak je to samozrejme vítaná záležitosť, ale musí spĺňať určité kvalitatívne nároky. O niečo podobné sa pokúsili aj kedysi americkí Enchant a dopadlo to výborne. Nemôžem však s čistým svedomím prehlásiť, že toto je podobný prípad.

"Štyri a pol" je ďalší art-rockový "hokus-pokus" zložený zo známych postupov, pokiaľ beriem do úvahy hlavne pesničkový formát tohto počinu. Týmto sa snažil (a úspešne) ohúriť aj na Hand. Cannot. Erase.. V momente, keď na mňa zaútočí úvodný song My Book Of Regrets, sa musím naozaj len pousmiať nad inštrumentálnou časťou, ktorá je plná kadejakých variácií na Yes alebo Rush. Jemná inštrumentálna skladba Year Of The Plague je samozrejme ďaleko lepšie a predstavuje asi najlepšiu vec celého albumu. Happiness III patrí do priehradky s názvom pop-rock a navyše aj nie veľmi zaujímavý. V poradí druhá inštrumentálka Sunday Rain Sets In už znie oveľa schopnejšie a nadväzuje témou na tú prvú. Wilson v nej dokazuje, že ešte vie zložiť aj niečo sofistikovanejšie. Tretí inštrumentálny kúsok Vermillioncore pripomína komplikovanejšie a tvrdšie obdobie prog/jazz-rockového albumu The Raven That Refused To Sing. Duet medzi Stevenom a speváčkou Ninet Tayeb Don't Hate Me dopadol solídne aj s jazz-rockovými pokusmi o oživenie trochu sentimentálnej tematiky.

Nachádzajú sa tu teda dve polohy, jedna je tá pesničková a druhá zase inštrumentálna. Pesničková nič nové neprináša a skôr zaujímavejšie veci sa dejú práve v inštrumentálnych skladbách, kde je o čosi viac umenia. Niekoho tento mini-album poteší viac, niekoho menej. V podstate sa Steven Wilson ani o nič prevratné nepokúša a aj preto sa takto dobrovoľne sám zaradil do priemeru, keďže 4 ½ osciluje medzi dvoma rozdielnymi svetmi.
reagovat

zdenek3 @ 26.01.2016 21:43:02
Já bych nebyl tak přísný.
Ono kde a co už složil, je na jednoho chlapa opravdu dost. Každá kapela se tak nějak začne točit v kruhu, pokud je nosným mozkem jeden člověk.
Já v tomto mini albu taky slyším "odkazy" na jiné kapely, ale jmenoval bych asi jiné. To není však důležité.
Pro mne je to pořád vyšší laťka než drtivá většina vydávaných placek.

Klidně dám ****.

Mayak @ 27.01.2016 15:14:30
Pri Wilsovovom perfekcionizme je takýto mini-album, typu "Rest of" v podstate LEN o istom ekonomickom prilepšení si v čase nebývalej konjukturality po takmer všetkých jeho produktoch (Porcupine Tree, No-Man, Blackfield, Storm Corrosion, I.E.M., Bass Communion, a teraz hlavne SW Band). Je workoholik a má plné šuflíky takýchto "odpadových", prearanžovaných, či "nedotiahnutých" materiálov. V prípade "4 ½" iste nejde o žiadny posun laťky niekde vyššie, iba o kvázi uspokojenie hladných diskofilov v medziobdobí jeho tvorby. Prečo by nezverejnil niečo, čo nepasovalo do predošlých konceptov a pritom to naozaj stále je ešte pomerne vysoký nadpriemer ?
... ani nie ďalší album SW Band, ani nie nejaký nový Porcupine Tree, osobne by som asi najviac dychtivo skočil po novom materiáli s Mikaelom Åkerfeldtom, teda po dvojke Storm Corrosion ...

PaloM @ 27.01.2016 19:18:01
Wilsonove albumy sledujem, zbieram, no toto je pre mňa zbytočný disk. Rád si počkám, až zase vydá niečo plnohodnotné. Začínam si myslieť, že Wilson prevzal taktiku Bonamassu a síce keby náhodou pol roka nič nevydal, žil by v strachu, že fanúšikovia na neho zabudnú. Ja tomu nerozumiem. Chcem dostať kvalitu a tá je skoro vždy v opozícii k nadprodukcii.

Brano @ 27.01.2016 20:57:41
Dá sa dosiahnuť aj kvalita pri nadprodukcii.Napr. taký Modern Talking... :-)

PaloM @ 28.01.2016 04:23:01
Ozaj, takých je dosť :-)

Voytus @ 28.01.2016 16:04:08
Brano doporučuje Modern Talking. Píšu si :-).

Jardo @ 28.01.2016 17:57:28
Palo, s tým Bonamassom si zabil...

PaloM @ 28.01.2016 20:41:46
Nechápem, Bonamassu rád počúvam, ale to, čo som napísal, vychádza z jeho vyjadrení k hudobnému biznisu. Tak to vnímam, že vydáva toho viac ako treba. Stačí pozrieť jeho diskografiu CD a DVD >> odkaz

hejkal @ 29.01.2016 07:04:14
Bonamassa sa tým netají. Nakoľko odvrhol nahrávacie a promotérske spoločnosti a všetko si rieši sám, prišiel na to, že ak neprichádza stále s niečim novým, tak mediálna podpora rýchlo upadá. Nie je to med lízať, riadiť hudobnú kariéru. Myslím, že pre Classic Rock sa vyjadril v tom zmysle, že musí vydať aspoň 4 nosiče ročne, ktoré nesú jeho meno (či už sólo alebo & Beth Hart a pod.).