Mayall, John - No More Interviews (1979)

Od polovice 70. rokov sa Mayall preorientoval na funkové blues s veľkými dychovými a vokálnymi zoskupeniami prevažne černošských hudobníkov. Album No More Interviews z roka 1979 je jedným z tohto obdobia.

Mayall fungoval v USA a k týmto veľkokapacitným bandom začal inklinovať po albume The Latest Edition (1974). Je to pre mňa menej výrazné obdobie, očividne aj pre fanúšikov široko-ďaleko po svete. Pokiaľ som schopný vyhľadávať na internete, o albumy od New Year, New Band, New Company (1975) po Road Show Blues (1982) sa netrhajú ani recenzenti z radov verejnosti na hudobných serveroch. Nemyslím teraz tie naše, tam o ne nezakopne ani Mayallovský fanatik, nieto náhodný poslucháč, skôr mám na mysli veľké všeobjímajúce servery ako Rateyourmusic a pod. Je to zaujímavá anomália, akoby toto obdobie nikto necítil potrebu pripomínať.

Nuž, rozhodol som sa to zmeniť. Veď je to deväť albumov, sedem štúdiových a dva koncertné! Tento album sa nahrával na konci júla 1979 v Los Angeles a zostava obsahovala okrem Mayalla ďalších 12 hráčov, menovite sú to James Quill Smith (sólová gitara), Rick Vito (gitary), Chris Cameron (klávesy), Christiaan Mostert (saxofóny, flauta), Angus Thomas (basa), Ruben Alvarez (bicie, spev), Maggie Parker (spev), Becky Burns (vokály), Ronnie Barron (vokály), Buddy McDaniel (saxofón), George Shaw (trúbka) a Brad Thoelke (trombón).

Album je klasicky bluesový so štipkou jazzových nádychov. Nájdu sa tu klasické Mayallové bluesovky (It’s Hard Going Up, Stars In The Night), veselé skladby (A Bigger Slice Of Pie), netradičné balady (Sweet Honey Bee) i pomalé bluesové bahnenia (Wild New Lover). Našťastie funky ustúpilo do úzadia a vystrkuje rožky iba občas (Falling, Consideration, Gypsy Lady). Za najlepšie skladby považujem klavírnu nádheru Sweet Honey Bee a rýchle svižné blues Take Me Home Tonight.

Album na CD predstavuje pre zberateľov výzvu. Vyšiel iba raz, v roku 2018 na značke Grey Scale a rýchlo zmizol z bežnej distribúcie. Za mňa je výborný, som rád, že sa mi ho tento rok podarilo zaradiť do zbierky.

vmagistr @ 08.09.2024 09:17:24
V nějakém rozhovoru s Mayallem z devadesátých let jsem četl, že po vydání téhle nahrávky ho spousta novinářů začala bombardovat žádostmi o rozhovor, ačkoli několik let předtím prý o interview s ním nikdo nestál. Mohl to být povedený reklamní tah (Mayall se podle všeho byznysu nebál), ale jelikož mu právě v té době vyhořel dům, měl asi úplně jiné starosti.

S tímhle albem jsem ještě tu čest neměl, vyslechl jsem si ale to předchozí (Bottom Line) a překvapilo mě, jak odlišně tu Mayallova hudba zní oproti všemu, co od něj znám. 

hejkal @ 08.09.2024 10:04:55
V druhej polovici 70. rokov hral úplne inú muziku, ako predtým a aj potom. Zdá sa mi, že u nás ju málokto počúval, a tak ju chcem troška zviditeľniť.

stargazer @ 08.09.2024 11:09:52
Poslouchal jsem to z YouTube v mizerné zvukové kvalitě. Mayalla, když se tady objeví recenze na jeho album, si vždy rád poslechnu. Na rok 1979 celkem syrové blues.

hejkal @ 08.09.2024 15:24:54
Veru, na rok 1979 je to fajnová muzika. Akoby sa Mayall vracal k blues od funky.