hejkal - @ 21.12.2009 | #

Druhý album skupiny je živým záznamom a ukazuje ďalší z výrazných rysov tohto zoskupenia. Je to energia naživo a gitarové rýchloprsté kaskády tónov v podaní Alvina Leeho.

Kto by chcel vedieť, prečo bol vo svojej dobe Lee považovaný za najrýchlejšieho gitaristu sveta, pokojne si môže vypočuť napríklad úvodnú skladbu I may be wrong, but I won’t be wrong always. Rýchlosť sa dá v hre na hudobný nástroj vždy rôzne ošáliť, prípadne existuje množstvo techník, ako hrať rýchlo na mechanickej báze, ale Alvin Lee je pre mňa gitaristom, ktorý nič z toho nepoužíva, jednoducho hrá rýchlejšie, pretože mu to vyviera z duše (srdca, prípadne inej zložky človečenstva, ktorú považujete za smerodajnú). Fakt, že preto strávil s gitarou množstvo času a a stálo mu to za nácvik, je podružný. :)

V tej istej skladbe je možné počuť rovnako svižný basový prejav a bubeníkovu záľubu v džezovom hraní sprievodov. A vlastne, nielen v nej. Táto zmes neviazaného tornáda je prítomná na celom albume, prevláda rýchlosť a dravosť (At the woodchoppers’ ball, I’m going home), čo neznamená, že nedôjde aj na pomalé blues (Spider in my web) a strednotempový kúsok Summertime into Shantung cabbage, ktorý obsahuje pekné bubenícke sólo.

Pár slov ešte venujem poslednej veci, I’m going home. Je to samozrejme skladba, ktorá predsedá celému Woodstocku a spravila z Leeho svetového kinga, boha, majstra a čo ja viem, čo ešte, ale je jasné, že keby si svet dal tú námahu a vypočul si ju už tu, tak by mohli mať 60. roky aj ďalšiu gitarovú ikonu, nielen Claptona a Hendrixa.

Tento živák nemá chybu.

hejkal @ 21.12.2009 13:53:20 | #
Berieš všetky slová príliš doslovne, ja si z toho robím tak trošku srandu, jasné, že bol ikona, ale keď to vezmeš naozaj masovo, dnes davy vedia, že bol Hendrix alebo Clapton, ale Alvin Lee... to už sotva.

Going home - áno, bola nevybrúsená, avšak po vypočutí tejto dosky sú všetky brúsené prvky jasné, ba dokonca, Going home tu patrí do "horšej" polovice skladieb. :)