Ten Years After / Undead (1968)

Druhý album skupiny je živým záznamom a ukazuje ďalší z výrazných rysov tohto zoskupenia. Je to energia naživo a gitarové rýchloprsté kaskády tónov v podaní Alvina Leeho.

Kto by chcel vedieť, prečo bol vo svojej dobe Lee považovaný za najrýchlejšieho gitaristu sveta, pokojne si môže vypočuť napríklad úvodnú skladbu I may be wrong, but I won’t be wrong always. Rýchlosť sa dá v hre na hudobný nástroj vždy rôzne ošáliť, prípadne existuje množstvo techník, ako hrať rýchlo na mechanickej báze, ale Alvin Lee je pre mňa gitaristom, ktorý nič z toho nepoužíva, jednoducho hrá rýchlejšie, pretože mu to vyviera z duše (srdca, prípadne inej zložky človečenstva, ktorú považujete za smerodajnú). Fakt, že preto strávil s gitarou množstvo času a a stálo mu to za nácvik, je podružný. :)

V tej istej skladbe je možné počuť rovnako svižný basový prejav a bubeníkovu záľubu v džezovom hraní sprievodov. A vlastne, nielen v nej. Táto zmes neviazaného tornáda je prítomná na celom albume, prevláda rýchlosť a dravosť (At the woodchoppers’ ball, I’m going home), čo neznamená, že nedôjde aj na pomalé blues (Spider in my web) a strednotempový kúsok Summertime into Shantung cabbage, ktorý obsahuje pekné bubenícke sólo.

Pár slov ešte venujem poslednej veci, I’m going home. Je to samozrejme skladba, ktorá predsedá celému Woodstocku a spravila z Leeho svetového kinga, boha, majstra a čo ja viem, čo ešte, ale je jasné, že keby si svet dal tú námahu a vypočul si ju už tu, tak by mohli mať 60. roky aj ďalšiu gitarovú ikonu, nielen Claptona a Hendrixa.

Tento živák nemá chybu.

» ostatní recenze alba Ten Years After - Undead
» popis a diskografie skupiny Ten Years After