Yes / House Of Yes: Live From House Of Blues (2000)

Skupina Yes je pre mňa spoľahlivým výťahom, ktorý ma vždy bezpečne vyvezie na najvyššie poschodia hudobného orgazmu. Yes, to nie je len spevák Jon Anderson s anjelským hlasom, ale aj gitarový virtuóz Steve Howe, obrovitý basák Chris Squire, bubeník Alan White a ďaľší virtuóz, tentoraz klávesový - jeho magnificencia Rick Wakeman. Formácia sa štýlovo posunula s príchodom Trevora Rabina od košatého zložitého "sedemdesiatkového" art-rocku s ťažkouchopiteľnými textami, k jednoduchšiemu a pre masy prístupnejšiemu AOR-u s mierne progresívnymi prvkami. Na sklonku rokov deväťdesiatych skupina Yes zažiarila veľmi energickým a sviežim albumom The Ladder a toto podarené dielko si priam vyžadovalo koncertnú šnúru.

Keďže ani svet nie je čiernobiely, aj tento koncertný dvojdisk má svoje klady aj zápory. Ku kladom jednoznačne patrí vhodne zvolený playlist. Yours Is No Disgrace z Yes Albumu (1971) je asi najlepšie zvolená pecka na úvod koncertu. Toto musí zobudiť aj mŕtveho! Ďaľšie klasické tracky Perpetual Change, And You And I, Awaken, Roudabout... sa efektne striedajú s novinkami z albumu The Ladder. Playlist na jednotku! Čo na mňa pôsobí rušivo je občasné vykrikovanie Jona Andersona medzi niektorými skladbami, ktorý si zjavne neustrážil emócie a smiešnym hurvínkovským hlasom všetkých presviedča o dôležitosti lásky. Oveľa viac invencie som očakával od nového klávesáka Igora Khorosheva, ktorý odohral iba svoj štandard a veruže sa nezapotil. Ani sa nečudujem,že sa s ním Yesáci po turné rozlúčili. To isté platí aj o Billym Sherwoodovi.

Čo dodať na záver? Suma somárum, koncert je aj napriek mnou vymenovaným nedostatkom celkom fajn a fanúšika určite poteší. Kormidlo plavidla zvaného Yes je už však nasmerované k symfonickému orchestru a už o rok sa objaví na pultoch predajní disk Magnification.

» ostatní recenze alba Yes - House Of Yes: Live From House Of Blues
» popis a diskografie skupiny Yes