Return To Forever - Return To Forever (1972)

Večnosť v siedmej galaxii.

Dovolil som si poetický úvod, lebo zoskupenie hudobníkov okolo Chicka Coreu s názvom Return To Forever je fenoménom jazzrocku sedemdesiatych rokov.

Prvá samostatná platňa Chicka Coreu so spoluhráčmi, s príznačným názvom skupiny aj platne. Spoluhráč Milesa Davisa v jeho „elektrickom“ období. K sebe si pribral esá ako Airto Moreira, Flora Purim, aby to ostalo v rodine, tu hraje na perkusie s manželom. Esá sú štyri, tak doplním Joe Farrell - saxofóny a flauta, ktorý s Coreom hraje na jeho ďalších albumoch v sedemdesiatych rokoch. Niet sa čo diviť, skúsenosti Farrell získaval hraním s Milesom Davisom, ale aj napr. McLaughlinom. Nakoniec Stanley Clarke, ktorý sa neskôr stane (aj vďaka ohlasu Return To Rorever) legendárnym vďaka špecifickému hraniu na nástroji.

Mám rád túto hudbu. Nikto na mňa nevykrikuje svoje frustrácie. Spev Flory je pohladením uší, aj keď v závere prvej skladby to rozpáli spolu so Stanleyho basou, Airtovým netradičným sprievodom bicích, pričom všetko riadi Chick na elektrickom piane.
Mám rád túto hudbu: Nikto na mňa nevyvalí zhluk zvukov, znetvorených násilným hraním. Páni muzikanti odchovaní jazzom sa najmä počúvajú a jemne hecujú. Ani kapelník nehrá samoúčelné sóla.
Mám rád túto hudbu. Tu hrajú absolútni profíci, ktorí si nepotrebujú nič dokazovať.
Mám rád túto hudbu. Tu hraje aj ticho. Dynamika má prednosť. Stačí počúvať Crystal Silence.
Mám rád túto hudbu. Značka Manfred Eicher a jeho ECM sú zárukou, že z počúvania sa stáva obrad.

Pôvodne som chcel analyzovať jednotlivé skladby. Načo. Stačí počúvať. Corea a spol. vytvorili základný kameň, na ktorom vybudovali svoju „večnosť“.

reagovat

Antony @ 26.09.2016 15:44:41
Zaplaťpánbu za každou recenzi, která neanalyzuje skladbu po skladbě...

Zdeněk @ 26.09.2016 17:32:09
Taky já se připojuji.

stargazer @ 13.04.2020 18:13:09
Trocha vína pod kůží, západ slunce a poslech této desky je čistokrevná hudební slast.
Třeba song Crystal Silence je naprosto výstižný svému názvu. Kapela opravdu zahraje písenˇv duchu křištálového ticha. Nejsilnější momentem desky je víc jak 20 min. track Sometime Ago - La Fiesta. Stan Clarke vystrkuje své bassové růžky a je jasné nadevše, že povyšuje hru na basu do jiného levelu. Do levelu, kdy hra na tento nástroj začíná být víc jak doprovodná.

Ráno som sa zobudil o 5. hodine, nebolo mi dobre po včerajšom prejedaní. Po vykonaní biologických potrieb (okrem tej najlepšej) začal so sa prehrabávať v krabiciach s cédéčkami. Na polici s Yes a Jethro tull, kde som včera hľadal Living in the past, v stiesnenom priestore je krabica s Return to Forever a Coreom. Len tak som začal prezerať pestré farebné obaly, rád sa kochám pohľadom, ako doktor Hrušinský v "střediskovej věsničce". Neviem prečo som siahol po najmenej nápadnom. Letiaci vták nad neurčitými pobrežnými vodami, melanchólia v sivo-bledomodrých odtieňoch.
Strašne dlho som to nepočúval. Pokojné tóny elektrického piána, tajomný ženský vokál, rozbeh do improvizácií kapely. Krásne harmónie pri otvorenom balkóne do mokrého hmlistého rána po celonočnom daždi. Nezvyklý panelákový výhľad na zahalené hory, mierne rušený občasnými zvukmi prechádzajúceho auta na ceste plnej vody. Všetko to splývalo s jemne hladkajúcou končiacou skladbou. Pomaly sa preliala do Crystal Silence s upokojujúcou melódiou saxofónu Joe Farrella, ktorý vystriedali pomalé tóny piána. Dokonalá idyla pokračovania daždivého rána. What Game Shall We Play Today je rezkejšia náladovka, rýchle tempo piána a flauty, do toho začne spievať Flora Purim. Svieži hlas, ako pohár pomarančového džúsu s rozpusteným slnkom, rozjasňuje náladu počasia na ulici. Veselé tóny flauty vystrieda piáno Chicka Coreu, aby v závere prešli do dialógu. Je málo džezrockových spievaným skladieb a táto je ako južné slniečko.
Vyše 23-minútovú Sometime Ago/La Fiesta otvára tiché sólo piána, strieda ho Stan Clarke s basovými improvizáciami a opäť Corea. Po ôsmych minútach inštrumentálky skladba prechádza do latino tanca, pieseň s Florou pokračuje nádherným dialógom nástrojovej improvizácie. Sóla prejdú do úžasného flamenga, kde dominuje Chick, kontruje saxofón až po energické ďžezrockové zakončenie celou kapelou.

Nechce sa mi písať o faktoch okolo vydania LP, že "amíci" sa dožili tohoto skvostu až v r.1975, atď. Nájdete to bez problémov na webe.
Album mi navodilo dobrú náladu v blbom počasí.
Neviem, či sa ešte dnes hrá tento druh hudby. Ťažko CD odborne zhodnotím, no môj dojem je tak na 4 hviezdy.




reagovat

Brano @ 09.08.2008 11:24:19
Ja mám z celej tvorby Return to forever najradšej Hymn of seventh galaxy.Inak pekná recenzia.Ja som sa tiež zobudil do upršaného rána a dobre mi padla trochu iná hudba :Steve Hackett "Voyage of the Acolyte".

PaloM @ 09.08.2008 14:01:26
Hymnu 7. galaxie som si pred pár rokmi kúpil ako prvé CD s RTF. Mám ich tvorbu málo napočúvanú a tak ma stále udivujú, pre mňa je to hudba z iného sveta.

PaloM @ 08.11.2011 17:30:32
Tieto nahrávky vo mne dozrievajú, je to nadčasová hudba.
Return to Forever >> odkaz

Crystal Silence >> odkaz

What Games Shall We Play Today? >> odkaz

Sometimes Ago - Fiesta (z LP platne - má to čaro !)
>> odkaz