Naposledy přidané recenze
Tangent / The Slow Rust of Forgotten Machinery (2017)
| 17.03.2024 | Poezie skládky plné odložených, polorozpadlých vynálezů. The Tangent rezignovali na snahu vtisknout osmdesátiminutovému hudebnímu koláči jednotící tvář. Hopkají z nápadu na nápad a světe div se, album se díky tomu dá velice dobře vnímat, i když celý obraz drží pohromadě vlastně jen rám, aby se nepřelil do pokoje, a potom taky společensky angažovaná témata skladeb. Hudebně se tady doplňuje rozevláté, lehounké cvrlikání klávesových vyhrávek, zpěv s hutností a texturou přírodního dřeva ("neotesaný" je zde kompliment!), důmyslné klouby jazzových rytmických postupů a plné tělo progrockové melodiky.
Jádrem desky je pro mě The Sad Story of Lead and Astatine, podobenství dvou chemických prvků. Moje chabé znalosti chemie mi brání určit, jestli jsou olovo a astatin vzájemně neslučitelné, nebo spolu mají nějaký jiný problém, každopádně jsou užity jen v názvu, písnička je o dvou přátelích, kteří se rozhádali kvůli blíže neurčené aktuální otázce - znáte ty debaty, které mezi lidmi hloubí příkopy. Skladba je teskná, naráží na nemožnost skutečně porozumět perspektivě druhého člověka, prosvítají jí i vzpomínky na staré časy a společné zážitky.
Napadá mě, že podobná zkušenost, kterou v posledních letech udělal snad každý, vedla The Tangent k tomu, že různé hudební motivy nechávají vedle sebe spíš jen volně existovat, pozorují a zobrazují rozdrolenou tvář dnešního světa, aniž by se rozpory pokoušeli nějak "řešit". Překonávají je plynulostí a krásou hudebního toku, který je nesmírně proměnlivý, plný různých nálad a působivé atmosféry. V pozvolnějším duchu se nese ještě úvodní Two Rope Swings, příběh dvou houpaček na opačných koncích světa. Každá z nich má své dítě, které sní o dálce. Do africké krajiny ovšem brzy ironicky vpadnou moderní vynálezy... a pak zase zmizí, nechávají za sebou trosky a zárodky nepokojů.
Vedle toho jsou tu i skladby nadupané textem a tempem: "skoro titulní" Slow Rust klipovitě střídá scény a uvažuje nad střípky příběhů, jejichž porci člověk bezmyšlenkovitě spořádá během pár minut, když otevře noviny nebo internet. A Few Steps Down The Wrong Road se prostřednictvím historické paralely vypořádává s populismem, střídají se tu recitativní pasáže a plným hlasem zpívané davové unisono. Tak hluboko v sobě máme touhu po jednotě, že nás nutí ukazovat prstem na domnělé černé ovce, hledat viníky v touze po návratu ztraceného ráje.
Instrumentální druhou skladbu a kratší závěrečný kus vnímám i po opakovaných posleších jako vycpávky, které mi v uchu příliš neutkvěly. Necítím ale pokušení je přeskakovat, nějak k celku patří. Hluchá, prázdná místa a období, nelogická hnutí mysli, příjemnost postrádající podněty. Jo, tohle je taky život. The Tangent posluchačům nabízejí vyzrálý, zábavný a inspirativní kusanec muziky, který se mi obtisknul do duše s nečekanou jasností. Dokonce mi ani nevadí, že jim tam chvílemi zpívá baba. Lepší důkaz mimořádné kvality v mém osobním arzenálu měřících přístrojů sotva najdu, takže: plný počet.
» ostatní recenze alba Tangent - The Slow Rust of Forgotten Machinery
» popis a diskografie skupiny Tangent
Scorpions / Taken By Force (1977)
| 17.03.2024 | Priznávam bez mučenia, Scorpions som roky rokúce obchádzal a neznášal. Komerčné hity z MTV ma nikdy neoslovili. Napokon som sa v novom miléniu dostal k debutovému albumu Lonesome Crow a okamžite som sa na tvorbu tejto nemeckej úderky začal sústrediť s vervou politika túžiaceho ovládnuť verejnoprávne médium. Od druhého albumu Fly To The Rainbow po šiesty, koncertný majsterštyk, Tokyo Tapes hral v skupine gitarista Uli Roth. Okamžite si ma získal a mám toto hardrockové obdobie kapely veľmi rád. Posledný album, ktorý som si zaradil do zbierky pred cca tromi rokmi, je Taken By Force z roka 1977, o ktorom by som rád čosi napísal.
Ide o piaty album kapely, posledný štúdiový počin pre Uliho Rotha. Následné rozlúčkové turné zachytáva už zmienený živák Tokyo Tapes, ale to je detail. Kapela týmto zahodila to, čo vybudovala, v 80. rokoch chytila príležitosť za pačesy a komerčne si polepšila. Nie vďaka mne, od tohto momentu je mi ukradnutá.
Album sa nahrával u Dietera Dirksa v Kolíne a kapela musela najprv nájsť nového bubeníka. Lenners ochorel a nezvládal už s kapelou behať po turné. Za pomoci Michaela Schenkera našli v Londýne nemeckého štúdiového hráča Hermana Erbela. Ten tam fungoval pod pseudonymom Rarebell. Paradoxne, Hendrixov obdivovateľ Roth mal čoraz menšiu chuť hrať hard rock, čím mi pripomína Joea Walsha. A preto sa nahrávanie nieslo v ťaživej atmosfére. Schenker s Meinem boli v jasnej opozícii a mali navrch.
Výsledok sa pretavil do ôsmich skladieb, z ktorých tri sú čisto Rothove. Ide o I’ve Got To Be Free, The Sails Of Charon a Your Light. Zvyšok zložili zvyšní hráči v rôznych pomeroch. Na strane dravého nekomplikovaného hard rocku stojí v čele pelotónu hneď úvodná skladba Steamrock Fever. Zbíjačka, halový pokrik, kapela sa evidentne snaží budiť dojem štadiónovej prezentácie a ja jej to žeriem. Priaznivcom balád ulahodí úvod ďalšej klasickej pecky We’ll Burn The Sky. Do tretice je tu melodicky podmanivá hardrocková manna I’ve Got To Be Free. Tá by sa vynímala aj na raných albumoch kapely. Riot Of Your Time je zadumaná perla Máme tu akustickú gitaru, krásne melodické plochy, progresívne budovanie rytmických predelov, skrátka, z môjho pohľadu ide o najlepšiu skladbu na albume. Spolu so Sails Of Charon, Uli Roth tu dokazuje, prečo bola jeho účasť v kapele priam božským zjavením. Gitara tu pradie sóla ako Sandman pradivo snov. A do tretice je tým naj na albume aj Your Light, nádherná podmanivá rocková skladba, takéto sa dnes už netvoria a je to škoda.
He’s A Woman, She’s A Man je regulárnym heavymetalovým „headbangerom“, úsečné, tvrdé, priamočiare šialenstvo. Záver albumu v podobe katarznej dumky Born To Touch Your Feelings nie je zlý. Vlastne je skvelý!
Myslím si, že najmä v druhej polovici sa album pretavil do prvotriedneho zážitku, kapela si zachovala tvár. A tá bola v 70. rokoch anticky sošná. Aspoň pre mňa. V porovnaní s UFO, kam si ju zaraďujem nielen pre meno Schenker, u mňa preferenčne o chlp víťazí práve Scorpions. Album Taken By Force zapadá do hardrockovej produkcie druhej polovice 70. rokov bez väčších problémov. Je parádny.
Ozaj, vlastním CD od BMG z roka 2015. Obsahuje šesť bonusov, béčkovú (singlovo i doslova) Suspender Love a päť demo nahrávok, priam nedokončených skladieb. Pre kompletistov je to asi zaujímavé, pre mňa skôr do počtu a zbytočná vata, ktorú vypínam.
» ostatní recenze alba Scorpions - Taken By Force
» popis a diskografie skupiny Scorpions
White, Lenny / Twennynine with Lenny White (1980)
| 17.03.2024 | Druhé album skupiny Twennynine spolu s Lennym hudebně navazuje na jejich první Best of Friends /1979/. Lenny White si po svých třech skvělých sólovkách jakoby vzal pauzu od složitých jazzrockových temp a vydal se prozkoumat úplně jiné hudební vody. Vydal se cestou funky, soulu, r'n'b a diska. Tohle album jistě potěší všechny, co tyto styly poslouchají. Na dobu vydání /1980/ je tato deska velmi povedená a zní dobře i po víc jak čtyřiceti letech.
Lenny White je i špičkový producent, který si potrpí na vysokou kvalitu záznamu a zvukové detaily.
To vlastně dokazuje celou svou sólovou kolekcí. Twennynine jsou parta hudebníků, založená ženských a mužských vokálech, funky kytaře co umí vystrčit sem tam rockové růžky, slušném basovém groove, decentních klávesových vyhrávkách /hlavně v těch detailech/ a dechových nástrojích. Ta souhra je prostě famózní a White je šéfem nad tím vším.
Když jsem kompletoval Lennyho sólovky, tyhle komerčně laděné alba /Attitude, tohle a Just Like a Dreaming a samozdřejmě Best of Friends/ jsem pořídil jako poslední. Byl pro mě mírný rozhoz, jak Lenny vybočil z hudebního trendu jazzrock, ale hudební vývoj si nedá poroučet. Manželka si tyto alba pouštěla pořád dokola a mě se začaly líbit.
Twennynine with Lenny White je pohodovka na cesty. Pro nějaký hlubší poslechový zážitek nedoporučuji, od toho má Lenny ve svém portfóliu jině tituly. Dávám ***z*****
» ostatní recenze alba White, Lenny - Twennynine with Lenny White
» popis a diskografie skupiny White, Lenny
Walsh, Joe / The Smoker You Drink, The Player You Get (1973)
Keď Joe Walsh opustil úspešnú kapelu James Gang a vydal na sólovú dráhu, mnohí sa čudovali. Jeho druhý album The Smoker You Drink, The Player You Get z roka 1973 však potvrdil správnosť jeho rozhodnutia.
V rebríčku sa umiestnil na šiestom mieste, čím sa stal jeho najúspešnejším sólovým dielom, album skončil zlatý. Hoci sa jeho kapela stále volala Barnstorm, album vyšiel pod jeho menom. Rytmiku Passarelli (basa) – Vitale (bicie) doplnil nový hráč, klávesák Rocke Grace. Na albume počuť aj duo štúdiových vokalistiek Vanettu Fields a Clydie King. Plus zaskočil aj perkusionista Joe Lala, spoluzakladateľ kapely Blues Image.
Deväť skladieb je pestrých. Joe sa nevyhýbal popovým polohám, pričom si zachovával tvár a neskĺzol (aspoň zatiaľ) do komerčného bahna vyprázdnenej muziky.
Aj keby ste album v živote nepočuli, je možné, že z neho poznáte bluesový hit Rocky Mountain Way. Ide o Joeov prvý veľký singlový prielom do hitparád, v americkom singlovom rebríčku obsadil 23. priečku a dodnes ho môžete nájsť na tematických výberoch rockovej hudby zo 70. rokov. Je to fascinujúce, pretože zložiť bluesovku tak, aby oslovila masy, to bolo už v tej dobe pomerne ťažké a dnes už je to nemožné. Každopádne celý album otvára tým najlepším spôsobom.
Následne sa celá nálada upokojí, Walsh miloval slaďáky, nuž ich je tu celkom dosť (Bookends, Dreams, Days Gone By, Daydream Prayer). Vyčnieva z nich melancholická skladba Wolf alebo sviežejšia Meadows. Skvelá je aj jazzovo naladená inštrumentálka Midnight Moodies. Kto má rád karibské rytmy, príde si na svoje v skladbe Happy Ways, ja by som sa bez tejto skladby obišiel.
The Smoker You Drink, The Player You Get ponúka zväčša pokojnú, zadumanú muziku, ktorá je melodicky vďačná a prezentačne presvedčivá. Ja mám Walsha rád, a preto jej v mysli pridám jednu hviezdu na miestnej škále. Tak čo, poznáte Rocky Mountain Way?
» ostatní recenze alba Walsh, Joe - The Smoker You Drink, The Player You Get
» popis a diskografie skupiny Walsh, Joe
Jethro Tull / Roots To Branches (1995)
Najoriginálnejšia skupina modernej populárnej hudby je podľa môjho stavu poznania Jethro Tull. Vyšla z blues, prešla hard rockom, menila svoju tvár za pomoci líčidiel zo škatuliek art-, folk- i syntetického rocku, pričom si prakticky neustále uchovala svojský, rozpoznateľný, jedinečný tvar. A dodnes je aktívna! V 90. rokoch už nestála na čele trendov, už si to len užívala. Dôkazom je album Roots To Branches z roka 1995.
Hudba je podľa mňa najuniverzálnejšia forma umenia, sluch si z nej vyberie, čo potrebuje. A je jedno, či ju počúva niekto v Bratislave alebo ktosi v austrálskej buši. Ktosi ju nazval univerzálnym jazykom emócií. Ani výtvarné umenie nemá až takúto slobodu, pretože musí existovať na fyzickom nosiči. Hudbe stačí nástroj, hlas... A hlas má každý. Hudobný nástroj dáva hotový produkt v danom okamihu, ťah štetca je bez výsledného obrazu prázdny.
Rocková muzika má v sebe niečo, čo vo mne rezonuje. Dobrá rocková muzika ma opantáva. No a výnimočná rocková muzika ma definuje. Jethro Tull patrí k tým formáciám, ktoré ma (jedinú výnimku nepočítam) bavia aj pri tej najnevydarenejšej produkcii. Ian Anderson možno nedisponuje anjelským hlasom, ale zasa má vo svojom prejave čosi, čo nemá nikto iný. Plus je to multiinštrumentalista, solídny skladateľ a výborný textár.
V zostave mal dlhoročnú osvedčenú dvojicu Doane Perry (bicie) a Dave Pegg (basa), i keď druhého menovaného počas nahrávania vystriedal štúdiový hráč Steve Bailey. Napokon Ian pribral basgitaristu Jonathana Noycea, ale to sa tohto albumu netýka. Klávesák Andrew Giddings so skupinou pôsobil od roka 1991 a vydržal v kapele sedemnásť rokov. Samozrejme, gitarista Martin Barre je povinnosť. Bez neho sú Jethro Tull poloviční.
Roots To Branches ponúka jedenásť skladieb. Sú náladovo temné, hneď úvodná titulná skladba jasne ukazuje, že sa bude dumať. Príklon k priamočiarejšej hardrockovej polohe kvitujem, kapela sa v tejto polohe našla už na predchádzajúcich albumoch z 90. rokov. Flauta je využívaná hojne, bez nej by to nešlo. Samozrejme, že rytmika je košatá a skladateľský rukopis mozaikovitých striedaní nálad i motívov je stále prítomný. Sedemdesiate roky sa už nevrátia (povedal by som v 90. rokoch, „stoner“ kopírka ma z toho vyviedla), to však neznamená, že by som preto na Jethro Tull zanevrel.
Najtvrdšie kúsky by robili česť akejkoľvek hardrockovej tematickej výberovke z tých čias (Out Of The Noise), zaujímavé je, že v niektorých momentoch kapela navodzuje až orientálnu náladu (Rare And Precious Chain, This Free Will), čo stále považujem za najväčší neduh v rockovej muzike (latino odpustí). Našťastie u Jethro Tull je to znesiteľné a tak dajako prirodzene „tullovské“. Najlepšia skladba je Valley, akusticko-rozkošatená skladba by sa nestratila ani na vrcholných albumoch 70. rokov. Akurát by bola démonickejšie odspievaná. Anderson stratil hlas a s vekom to bude naberať už len horšie podoby. Tu sa ešte stále dá počúvať. Prenasleduje ju rovnako kúzelná, podstatne artovejšie rozmlátená, Dangerous Veils. Celkovo je druhá polovica albumu „progresívnejšia“, Anderson sa nevyhýba dlhším skladbám plným zaujímavých momentov (Wounded, Old And Treacherous, At Last Forever) a občas opustí temnú náladu v prospech jemnej balady (Beside Myself, Stuck In The August Rain, Another Harry’s Bar). A to je v skutočnosti slabina albumu. Záver je pokojný a trvá pocitovo pridlho.
Roots To Branches je dobrý album. Miestami akoby monotónny, ale vždy zaujímavý v detailoch. Z historického pohľadu ma zaujalo aj to, že v 90. rokoch sa starnúci rockeri dokázali celkom funkčne vzchopiť a nakopať sedacie ústrojenstvo vtedajšej mladistvej napodobeniny rockovej muziky. Deep Purple, Rolling Stones alebo hoci Lynyrd Skynyrd by mohli rozprávať. A Jethro Tull veľmi nezaostávali.
» ostatní recenze alba Jethro Tull - Roots To Branches
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull
Cobham, Billy / Alivemutherforya (1978)
Tenhle živák má zajímavý příběh.
Vše začalo na festivalu ve švýcarském Montreux v létě 1977. Společnost Columbia představila skupinu třiceti hudebníků, hrajících na jednom pódiu pod názvem CBS Jazz All Stars. Z alba Alivemutherforya se zůčastnil této akce jen Billy, Steve Khan a Alphonso Johnson. CBS se rozhodla pro podobnou akci v USA, ale místo třiceti umělců měl na turné vyrazit pouze hvězdný kvintet. Obsazení - Billy na bicí, Khan kytary, Johnson basa a Tom Scott dechové nástroje - mělo být doplněno o hvězdného klávesáka. CBS oslovila mistry jako Hammer, Zawinul, Duke, Corea, ale tihle všichni nabídku odmítli. Cobham se rozhodl, že na post kláves najme Marka Soskina, který byl už v jeho kapele na albu Magic /1977/. Kvintet se vydal na turné napříč Spojenými státy, ale zhruba v půli muselo turné být přerušeno pro nízké prodeje vstupenek. CBS to nevzdává a kvintet poslala hrát živě před publikum do New Yorského studia. Ohlas diváků byl tak slabý, že se potlesk musel na nahrávku přidat dodatečně z koncertů skupiny Chicago a Laury Nyro. Takže aplaus na albu nepatří přímo této partě.
Je to zvláštní proč tomu tak je /myslím ten neúspěch/, protože tady všichni hrajou skvěle a i skladby jsou vybrány dobře. Hlavně neznámý Soskin předvedl výborný výkon a jak po akustické tak i elektrické stránce a mezi hvězdy dokonale zapodl.
Průřez z koncertu otvírá skvělá Cobhamova věc pod názvem "Anteres" The Star. Tom Scott předvádí neskutečné sólo na Lyricon - dechový nástroj znějící jako syntezátor.
Následuje Johnsonova Bahama Mama, devítiminutová skladba vystavěna na reagee rytmice. Sóla : Steve Khan a Alphonso Johnson.
Shadows - nádherná balada od Toma Scotta, jedna z věcí, která u mě tohle album vyváží do nebes. Sólo : Tom Scott - soprano sax, Steve Khan - akustická kytara. Nádherné Soskinovy decentní klávesy.
Khanova píseň Some Punk Funk mě vůbec nebere. Řadím ji k nejslabšímu místu na desce. Přitom verze z jeho první studiovky je dobrá. Tady pozměnili rytnus oproti originálu a tím mě na....li. Cením si jen toho, že je to nejkratší kousek na cd.
Spindrift - další Scottův skladatelský majstrštych. Prostoru ukázat co umí dostává mladičký Mark Soskin na akustické piáno. Sóluje s ním Tom Scott na sopráno sax.
On a Magic Carpet Ride je rozlučka s touto skvělou partou. Svižná Billyho skladba s desky Magic /1977/ dává prostoru všem pro realizaci svých dovedností : Soskin - Fender Rhodes /není co dodat/, Steve Khan - el. kytara a Tom Scott - tenor sax v duelu. Plus Billyho dravost a Alphonsova basa postavily sólistům slušný korpus.
Desce bych dal i plný počet, zvuk je výborný, ale troch mi vadí skladba Some Punk Funk a reagee taky moc nemusím. ****z*****
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Alivemutherforya
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Di Meola, Al / Anthology (2000)
Al Di Meola patrí k najvýraznejším rýchloprstým technickým gitaristom na tejto planéte. A tak som si zadovážil dvojdiskový výber Anthology z roka 2000.
S výbermi fusion je to dosť ošemetné. Nevýhodou jazz(rock)ových hráčov je, že ich produkcia je ako Made in China, je jej skrátka veľa. Hrali v známych skupinách, sólovo, spolupracovali medzi sebou navzájom, hosťovali si na albumoch krížom-krážom, skrátka, fusion (a jazz) je oceánom, ktorý za jeden život spoznať do posledného zákutia jeho hlbín nemožno. S tým súvisí sizyfovská výzva vtesnať takto košatú produkciu kohokoľvek na plochu reprezentatívneho výberu. Povedzme si rovno, že sa o to nikto ani napokúša. Zväčša sa zjaví nejaký výsek z tvorby, ktorý je prinajlepšom celou jednou etapou v živote hudobníka, v horšom a častejšom je to náhodne vysekaná muzika z niekoľkých albumov.
Anthology predstavuje Al Di Meolu v jeho prvotnej fáze sólového muzikanta. Zabudnite na Return To Forever, dostanete vcelku solídny vhľad do obdobia rokov 1976 až 1983, a teda do albumov Land Of The Midnight Sun, Gypsy, Casino, Splendido Hotel, Electric Randevouz, Tour De Force – Live a Scenario. Plus sú tu štyri dovtedy nevydané skladby. Je to preto podľa mňa jeden z tých lepších výberov fusion, ktoré som mal možnosť počuť.
Asi nemá cenu opakovať, prečo mi výberovky fusion stačia ku šťastiu, skrátka to je hudba, ktorú počúvam len občas a na základné povedomie mi postačujú. Ono, Di Meola je borec. Jeho gitarová technika je omračujúca a vie zahrať prekvapivo funkčné melodické útvary. Skáče po rôznych „world“ náladách, z ktorých najčastejšie sa spomína španielska. Každopádne je pod tou technikou aj čosi citlivé, svieže, hravé, a preto mi jeho hudba vyhovuje. Nie, nie som natoľko zažratý fusion poslucháč, aby som vedel určiť, či to alebo ono je pre mňa to naj, skôr tento typ muziky vnímam ako celok, skrátka plynie a ja sa kochám inštrumentálnou zručnosťou hudobníkov, ktorí sú, neprekvapivo, svetoví. Osobitne pri tomto type hudby analyzujem hru bubeníkov. Lenny White, Alphonse Mouzon, Steve Gadd, Robbie Gonzales, Simon Phillips a dokonca Phil Collins. Každý jeden je skvelý, zároveň disponuje individuálnou tvárou svojej hry.
Jasné, že aj ostatní inštrumentalisti sú skvostní, ale nebudem sa tu tváriť, že si bubeníkov nevšímam osobitne. Čo mi prekáža, je klávesové 80’s zvučenie, najmä na druhom disku (skladby sú radené chronologicky). Ako nad tým rozmýšľam, je zaujímavé, že bez ohľadu na to, ako veľký inovátor a vizionár bol ten-ktorý hudobník, ani jeden nedokázal odhaliť, že tieto pazvuky nie sú to, čo muzika potrebuje. Vlastne ešte aj fusion hráči sa stali „trendy“. Čo už.
Celkovo hodnotím tento výber vysoko, je vynikajúci a pre mňa úplne dostačujúci, keď dostanem chuť na Di Meolu sólovo.
» ostatní recenze alba Di Meola, Al - Anthology
» popis a diskografie skupiny Di Meola, Al
Molly Hatchet / Battleground (2019)
| 05.03.2024 | Ako hlboko sa dá padnúť v rámci svojej vlastnej neschopnosti priznať si, že kapela je nielen mŕtva a premenená na zombiu, ale aj tej už niekto odstrelil hlavu, končatiny a zvyšok tela sa rozkladá? Nuž, južanská kapela Molly Hatchet má odpoveď. Od roka 2003 hnije v opakovaných nahrávkach coverov a starých vlastných skladieb, pričom posledný ako-tak počúvateľný album vyšiel pred cca štrnástimi rokmi (Justice).
Dňa 26. apríla 2019 zomrel spevák Phil McCormack a zdalo sa, že agónia je na konci. Lenže gitarista Ingram odmietol jasnú ponuku a rozhodol sa štuchať do ostatkov s novým spevákom Jimmym Elkinsom. Na túto zúfalosť už ani nepribral ďalšieho gitaristu a rozhodol sa, že niekdajšiu gitarovú armádu zredukovanú postupne na dvojicu sólistov, potom už len na jednu sprievodnú a jednu sólovú gitaru, opustí úplne. Klávesák predsa môže hrať gitarové party a je to! Molly Hatchet tak má už iba päť členov. Spolu s gitarovou eróziou vädnú aj obaly. Trpaslík s gitaro-sekerou je tieňom niekdajších veľkolepých malieb od Frazettu.
Album Battleground údajne vznikol tak, že nechali svojich priateľov, aby im povedali, ktoré skladby by si radi vypočuli naživo. Výsledkom je dvojdiskový záznam z turné s názvom Battleground. Niektoré veci naživo kapela dovtedy ešte nehrala.
Výsledok je... počúvateľný. Navyknutému poslucháčovi chýbajú niektoré zdvojené gitarové sóla, výsledok znie prázdnejšie ako v minulosti. A to aj napriek tomu, že sa to celé snažia zastrieť hlučným prejavom. Nemôžem povedať ani ň proti muzikantskej zručnosti, Elkinsa od McCormacka nerozozná ani počítačová analýza hlasu, dokonca aj prierez veľkými skladbami je takmer dokonalý. Napriek tomu je to album, ktorý neprináša nič nové a aj to staré znelo kedysi lepšie.
Príde aj na nejaké zvláštne aranžmány (koniec prvého sóla vo Fall Of The Peacemakers), ktoré sú daňou za absenciu gitár, ale zasa, na akom inom koncerte by ste počuli päť „Freebirdov“? Fall Of The Peacemakers, Devil’s Canyon, Justice, The Journey a I'm Gonna Live 'Til I Die, to je veru riadna nálož.
Kebyže som o Molly Hatchet nikdy nepočul a toto je moje prvé stretnutie s ich muzikou, možno by som sa neubránil pocitu, že je to výborný živák. Ale ja som dlhoročný fanúšik a vnímam, že ide len o tieň niekdajšej slávy. Battleground má zmysel najmä pre kompletistov.
P.S. Zdalo sa mi, že Elkins by mohol s kapelou vydržať dlho, ale už v roku 2022 ho na turné zaskočil Tony Mikus a následne kapela minulý rok najala Parkera Leeho, aby s ním nahrala nový štúdiový album. Z doteraz zverejneného videa skladby Firing Line sa nemáme na čo tešiť...
» ostatní recenze alba Molly Hatchet - Battleground
» popis a diskografie skupiny Molly Hatchet
Birth Control / Rebirth (1973)
V roku 1973 vyšiel nemeckej hardrockovej legende Birth Control štvrtý album Rebirth, ktorým zavŕšila svoje štúdiové hardrockové obdobie. Koncertne sa s ním vysporiadala na nasledujúcom albume Live a potom svoj prejav preorientovala inam.
Kým začneme, povedzme si, že pre túto kapelu v období 1970-1974 mám slabosť. Obrovskú. V Nemecku, ale i na svete nie je veľa ikonickejších hardrockových veličín, do výpočtu mojich favoritov tohto žánru patrí medzi prvými. Preto nečakajte, že sa tu budem hrať na nejakého príčetného recenzenta, ktorý bude predstierať objektivitu. Figu! Budem okato nadšený!
Pretože Rebirth je skrátka bomba! Pätica muzikantov v zložení Peter Föller (basa), Bruno Frenzel (gitara, saxofón), Zeus B. Held (klávesy, flauta, trubka, trombón), Bernd Noske (bicie, spev) a Dirk Steffens (gitara) nahrala sedem skladieb, ktoré sa mi vpísali do srdca do kapitoly zvanej slasť.
Melodický hard rock párplovského strihu (She’s Got Notning On You, No Shade Is Real) je pre mňa pevným stredovým bodom, z ktorého je možné pohnúť Vesmírom. Mojou najoľúbenejšou skladbou je dychmi poháňaná sekane rytmizovaná skladba Mister Hero, v ktorej počuť zárodok art rocku, ku ktorému kapela čoskoro uprie svoj zrak. Ale zatiaľ je to len taká malá korenistá prísada do hardrockového chodu. Podobne ako dve krátke inštrumentálne medzihry Grandjeanville a M.P.C..
Album vyvrcholí v dvoch dlhých skladbách, pričom Together Alone Tonight je majestátny slaďák á la Child In Time a Back From Hell je smršť obsahujúca dlhé bubenícke sólo.
Skrátka, je to jazda, ctí si svoje korene, ale zároveň má v sebe čosi svojské, čo nikde inde nenájdete. Pre mňa je to najlepší album kapely.
» ostatní recenze alba Birth Control - Rebirth
» popis a diskografie skupiny Birth Control
Blackfoot / On The Run (2001)
V roku 2001 sa v Holandsku z ničoho nič zjavil disk nazvaný On The Run (s pečiatkou Quality Live Concert Performance). Ja som naň naďabil o nejakú tú dekádu neskôr v „Lacných knihách“ a dnes o ňom konečne niečo napíšem.
Blackfoot je jedna z mojich obľúbených južanských kapiel. Po album Highway Song – Live a následne v počiatkoch 90. rokov ju môžem v akomkoľvek množstve. Teší ma, že som ju videl naživo v Prahe, i keď zostava bola už niekde inde. Chýbali (logicky) Medlocke i Spires. Pribudli Estes a Pietro. Ale o tom som písal na blogu, tak sa nebudem opakovať.
On The Run. V podstate ide o kompilát albumu King Biscuit Flower Hour (1998), chýba akurát interview s Medlockeom. Navyše, skladby sú zoradené v inom poradí a tiež sú odlišne zmixované. Sedem z nich pochádza z Hollywoodu z turné k albumu Siogo. Skladba On The Run bola nahraná v Atlante počas turné k albumu Marauder. Livin’ In The City je štúdiová nahrávka, ktorá vyšla len ako b-strana singlu Morning Dew v roku 1984. Toto sa však z bookletu nedozviete, okrem zoznamu skladieb sa v ňom nič nenachádza.
Hensley je väčšinu času prakticky neprítomný. Jeho klávesy si človek všimne hádam len v Easy Livin’ a v Teenage Idol, vokály neviem, no a slide gitara... Neviem s určitosťou rozlíšiť, kto kedy hrá. Ono, koncert je to surový. Zvuk je ostrý, hrmotajúci a nejaké jemné nuansy zanikajú v okolitom šume. Pravda, ešte je jasne rozlíšiteľný aj v štúdiovej skladbe Livin’ In The City.
Obdobie s Kenom Hensleym ma štúdiovo veľmi neoslovilo, tak aspoň takto mám z tejto etapy skupiny niečo, čo si občas vypočujem. Lebo koncert je to dobrý, dokonca výborný. Škoda, že je to tak troška paškvil.
» ostatní recenze alba Blackfoot - On The Run
» popis a diskografie skupiny Blackfoot
Stern, Mike / These Times (2004)
Mike Stern je kytarista, který kašle na nějaké technické vymoženosti v oblasti kytarového zvuku. Je po celou svoji kariéru věrný značce Yamaha /jeho kytara vizuelně připomíná Fender Telecaster, už jsem se setkal s tím, že to někdo někde zaměnil, ale stane se/ a s tímto zvukem si vystačí a baví posluchače od svého debutu.
Dvanácté studiové album otvírá zajímavá skladba, připomínající mi tak trochu orient. stejně tak i čtvrtá v pořadí - Mirage. Za bicí usedl slavný Vinnie Colaiuta. Odbubnoval celou desku, až na osmý track Remember /for Bob Berg/, tady ho střídá Dennis Chambers a basového postu se dostalo Victoru Wootenovi. Tato skladba je věnována saxofonistovi Bobu Bergovi, který zahynul při autonehodě. Bob Berg spolupracoval se Sternem třeba na vinikajících prvních třech albech, nahraných u Atlantic.
Ve třetí skladbě I Know You hostuje Bela Fleck na banjo. Jemná, pomalá skladba s krásnou atmosférou. Stejně jako album před tímto - Voices /2001/, tahle deska je skoro celá doprovázená vokálem. O tento další rozměr se postaral basák Richard Bona a zpěvačka Elizabeth Kontomanou.
These Times je další skvělá práce na poli kytarového jazzu, rozhodně nenudí, je dokonale vybroušená po aražerské stránce, bicí podporované perkusemi stojí za pozornost, saxofon - jako třetí domimantní sólový nastroj /na prvním místě je Mikeho kytara, to je jasné a pok zpívaný projev/, decentní klávesové plochy pouze pro dobarvení celku a současně nijak nápadná basová linka, co drží vše pěkně pohromadě.
Album These Times v porovnání s ostatními alby Mike Sterna si zaslouží hodně silné ****z***** Je to výborná deska.
» ostatní recenze alba Stern, Mike - These Times
» popis a diskografie skupiny Stern, Mike
Foghat / Fool for the City (1975)
Foghat, britská boogie rocková kapela, ktorá opustila domovské ostrovy a skúsila šťastie v USA. A že sa jej tam darilo! Dôkazom je album Fool For The City z roka 1975.
Dve sólové gitary, priamočiara rytmika, chytľavé rockové pesničky, to ani inak dopadnúť nemohlo. V rokoch 1972 až 1978 vydala kapela osem albumov, z toho päť zlatých a dva platinové, Live (1977) má tú platinu dokonca dvakrát. Fool For The City má tiež platinu a 23. miesto v rebríčku Billboard. Ide teda o najúspešnejší štúdiový album skupiny. Obsahuje najúspešnejší singel skupiny, fenomenálnu hymnu Slow Ride (20. miesto v rebríčku) a aj titulná skladba žala úspech (45. miesto v rebríčku). Zostavu tvorili Lonesome Dave Peverett (gitara, spev), Rod Price (gitara), Nick Jameson (basa) a Roger Earl (bicie). Jameson bol producent, ktorý zaskočil za pôvodného basgitaristu Tonyho Stevensa. Ten v roku 1974 nezvládol neustále koncertné nasadenie a kapelu opustil. Vrátil sa až v roku 1993 a vydržal s ňou ďalších dvanásť rokov.
Ale poďme pekne od začiatku. Prvá strana platne obsahovala iba hity. Fool For The City, My Babe (známa vec od Righteous Brothers) a Slow Ride. Posledná menovaná je viac ako osemminútová jazda. V ťažkom váľajúcom sa rytme sa prehrnie do rýchlej pasáže, v ktorej sa ma gitary s úspechom pokúsia presvedčiť, že slide by mohol byť použitý aj v speed metale. Pocitové zrýchľovanie v závere je nočnou morou hudobníkov fungujúcich na princípe metronómu, pre mňa je to slovníková definícia termínu „feeling“.
Čo povedať o parádnej cover verzii Terraplane Blues od Roberta Johnsona? To je „slajdová“ bomba! Popri nej sa spevná Save Your Loving (For Me) javí „iba“ obyčajne. Amerika a rock’n’roll, to je niečo ako nacista a konšpirátor, rozoznať ich od seba nemožno. Aj preto sa nečudujme, že Foghat odpáli svižný kúsok Drive Me Home. Tým sa dobré správy končia. Záverečný komerčný žblept Take It Or Leave It sa na album zatúlal omylom.
Mám túto skupinu rád, album Fool For The City je príjemnou zmesou priamočiareho boogie hard rocku (so štipkou funky rytmizovania), a preto jej pokojne nadelím štyri hviezdy z piatich (jedna skladba to celé pokazila). Inak, na obale sedí bubeník Earl, ktorý dodnes udržuje kapelu živú, dokonca občas vydáva aj nové albumy. A stále je to príjemná muzika. Klobúk dole.
» ostatní recenze alba Foghat - Fool for the City
» popis a diskografie skupiny Foghat
Black Oak Arkansas / Underdog Heroes (2019)
Keď som v roku 2019 hľadal vhodný darček pre brata, s prekvapením som naďabil na aktuálny štúdiový album Black Oak Arkansas – Underdog Heroes.
Kapela už dekády paberkovala, prakticky nikoho nezaujímala a tu zrazu album s vlastnými skladbami? Neodolal som.
Jim Dandy ma vždy fascinoval svojim stareckým vokálom, ktorý vymedzil kapelu zo zástupu tuctových. Prenechám na každého osobnom vkuse, či je to dobre alebo zle. Každopádne som bol zvedavý, s čím táto niekdajšia legenda južanského rocku príde.
Prišla s čudným zvukom, zvláštnou hypnotickou náladou, lenivými tempami a divnými skladbami. Skrátka, celé je to výrazne poslucháčsky neprívetivé, akoby chcela kapela každého odradiť. A viete čo? Nepodarilo sa! Zvláštnym masochistickým spôsobom ma tá muzika baví. „Hrdinovia smoliari“ majú smolu, počúvam ich rád.
Už od prvých tónov clivej recitovanej skladby Don’t Let It Show (cover od Alan Parsons Project) mi je jasné, že vek má na vokálny prejav hlavného protagonistu minimálny vplyv. Hlas mu ešte viac „zbasovatel“, ale farba je stále tam. Gitary i rytmika znejú metalovo, moderne. A tak znie celý album. Metalicky i basovo, srdnato i zvláštne zastreto. Najviac to cítiť v titulnej sklabe Underdog Heroes. Pri tretej skladbe Channeling Spirits musí byť jasné i hluchému, že album sa do uší zakráda so zručnosťou hobitieho zlodeja, pomaly, pozvoľna, ale zároveň neúprosne. Výpočet mŕtvych rockových legiend skladbe dodáva na úžasnej atmosfére. No, dosť bolo vlastnej tvorby, poďme na cover. A aký! Ruby’s Heartbreaker je skladba, ktorú v origináli milujem. Po kratšom úvode s ďalším hovoreným prejavom o hrdinoch sa zrazu ozve Grand Funk Railroad! A zasa je akoby zasnený, melancholický, plačúci v duši...
Z pláni hororu prišla zlovestná The Wrong Side Of Midnight, v ktorej sa prvý raz výraznejšie ozve speváčka Seauphine, ktorej hlasisko má čosi z Tiny Turner. Spolu s predchádzajúcou skladbou je to pre mňa vrchol albumu. Jasné, že sa tu nachádza aj jedna rýchlejšia skladba, The Devil’s Daughter má parádnu atmosféru gotického „duchárskeho“ hororu a Seauphine má konečne skladbu iba pre seba.
Druhá polovica prekvapivo občas ustúpila z temnej atmosféry (Arkansas Medicine Man, Love For Rent, The 12 Bar Blues) smerom k rozkokošenému rokenrolu (Do Unto Others), pričom kapela neváha scoverovať hoci Tommyho Bolina (You Told Me You Love Me), nuž mi dovoľte spomenúť už iba záverečnú skrytú skladbu Johnny Won’t Be Good. Každému, kto pozná dejiny rokenrolu, je jasné, od ktorého velikána je táto skladba odvodená. Je to inak psina, aj text.
Ono, album, kde sa nachádza cover pecky od Grand Funk Railroad, nemôže byť zlý. Ba práve naopak! Voľajakým nedefinovateľným spôsobom ma napĺňa, rád si ho občas vypočujem. Som zvedavý, ako vplýva na iných poslucháčov, ale pravdou je, že sa o ňom ani na zahraničných serveroch veľa nerozpráva, takže u nás je Veľké ticho, od ktorého by sa Corbucci mohol učiť. Inak, práve tento western so zlým koncom, ktorý nikto nemá rád, ale pritom je geniálny, mi album Unsung Heroes pripomína. Je to dobrá muzika naruby, nekomfortná, neuspokojivá, ale zároveň podmanivá. A preto je ako stvorená pre hľadačov divných nálad.
» ostatní recenze alba Black Oak Arkansas - Underdog Heroes
» popis a diskografie skupiny Black Oak Arkansas
Nucleus / Direct Hits (1976)
Keď som v roku 2012 pridával na vtedajší Progboard profil britskej fusion skupiny Nucleus, bol som zvedavý, do akej miery bude táto skupina v povedomí miestnej komunity. Za tých dvanásť rokov sa z Progboardu stal Rockboard, komunity sa vystriedali niekoľkokrát, ale jedna vec je istá. Nikto kapele nevenoval jedinú recenziu. Môj pôvodný odhad, že Nucleus je v našich končinách skôr utajená formácia a ani priaznivci fusion o nej veľmi nevedia, respektíve, nie je pre nich natoľko dôležitá, aby sa o nej vyjadrovali, sa potvrdil, domnievam sa, na sto percent.
Pritom je to škoda. Na tej jazzovejšej strane rockového spektra ponúka pravdepodobne najlepšiu možnú konšteláciu muziky, ktorá dokonca aj mňa, vlažného jazzového fanúšika, niečím oslovuje. Kapelu si v posledných rokoch postupne dopĺňam do zbierky, zháňam vydania od BGO, vždy dva albumy v rámci jedného vydania. Tak som sa dostal aj k ôsmemu albumu skupiny Alleycat, ktorý je však akoby deviaty, keďže sólový album Iana Carra Belladonna je do tejto série včlenený ako štvrtý album. A keďže ide o posledný album na značke Vertigo, povedali si v BGO, že ho doplnia o výberovku Direct Hits, ktorá vyšla v roku 1976 na menovanej značke ako taká coda, dovetok k sérii úžasných albumov. Čo ponúka?
Ako som už spomenul, Direct Hits je výberovka. Hovoriť pri fusion kapele o hitoch, dokonca priamych, je eufemizmus, čosi ako mier v ústach ruského vojaka upaľujúceho batoľa. Obsahuje po jednej skladbe z prvých siedmich albumov kapely, pričom zarátavam aj Carrovu sólovku Belladonna. Ide teda o ukážku z tvorby z rokov 1970-1974. To je zaujímavé a čudné, v podstate vynechali oba albumy z roka 1975 (Snakeships Etcetera a Alleycat). Asi kvôli miestu, jedna platňa nepustila. Alebo chceli podporiť ich predaje, ktovie. Každopádne táto kompilácia vyšla iba vtedy na platni v Británii a v Taliansku, na CD sa k nej dostanete iba v tomto vydaní od BGO.
Každopádne tu máme deväť skladieb (Crude Blues má dve časti a suita Sarsaparilla je zastúpená úvodom a prvou časťou), ktoré sú zoradené chaoticky, ako to na výberoch býva dobrým zvykom. Začína najlepšou skladbou kapely, ťažkou smršťou Song For The Bearded Lady. Nečudujem sa, že túto skladbu v podstate vykradli Soft Machine na albume Bundles (Hazard Profile Part One). Skladba Torso je skrátená o viac ako minútu, zmizne do ticha v momente, keď nastúpi bubenícke sólo, čo je dosť od veci, však počúvame inštrumentálny jazz(rock)!
Je mi jasné, že túto kompiláciu si asi málokto vypočuje, napriek tomu je však skvelým hudobným zážitkom. Dôkazom, že Nucleus hral výnimočnú inštrumentálnu fusion hudbu a to bez ohľadu na časté zmeny v zostave. Keďže ešte stále nemám kompletnú diskografiu, rád si toto CD púšťam. Je to taký trailer, z ktorého ma vábi muzika. A veru som ňou úplne pohltený!
Hudobne výnimočné, výberovo funkčné dielo Direct Hits sa mi počúva dobre, kebyže sa naň odhodláte, určite sa nudiť nebudete.
» ostatní recenze alba Nucleus - Direct Hits
» popis a diskografie skupiny Nucleus
![Blue Öyster Cult - On Your Feet Or On Your Knees [2LP, live] cover](graphx/covers/7050.jpg)
Blue Öyster Cult / On Your Feet Or On Your Knees [2LP, live] (1975)
Blue Öyster Cult patrí k tým skupinám, ktorých dielo ma baví, pretože je hudobne pestré, inštrumentálne skvelé, imidžovo neobvyklé a skladateľsky veľmi originálne. Skrátka je to zaujímavá hudba, ktorú si rád občas vypočujem. Pravda, najlepšie to kapele hralo na prvých troch albumoch, potom nastal rýchly ústup z temnej rockovej sféry do prízemných komerčných vôd. Stále si zachovala istú romantickú náladu, ktorou sa vymykala sivému priemeru, ale že by som o nej túžil písať po hudobných serveroch, to veru nie! Prvý koncertný (dvoj)album On Your Feet Or On Your Knees z roka 1975 zhrnul to najlepšie z prvej etapy kapely a ponúkol to v tvare, ktorý mi vyhovuje najviac – naživo.
Záznam z amerického turné z roka 1974 ponúkol z každého albumu po tri skladby, pridal dve coververzie a nechýba ani nealbumová Buck’s Boogie, perfektná inštrumentálna skladba, ktorú hrávali hádam celú svoju kariéru. Album vyšiel 27.2.1975 a umiestnil sa na 22. mieste rebríčka Billboard, čím sa stal najúspešnejším z celej diskografie kapely. Ani tie najkomerčnejšie diela jeho pozíciu neprekonali, tak bol (a je) žiadaný. Prečo?
Pretože preteká parádnymi skladbami, divokými náladami a majstrovskými inštrumentálnymi výkonmi. Kapela v pôvodnej (a najlepšej) zostave hrá o dušu, niektoré tempá sú vražedné, Bouchard bol veľmi dobrý bubeník. Debutový album zastupujú tri klasiky. Before The Kiss (A Redcap) je originálny kúsok, ktorý v dejinách modernej hudby prakticky nemá obdoby. Last Days Of May je príjemný slaďáčik, no a Cities On Flame? To je skrátka geniálna hardrocková vec. Milujem ju! Z Tyranny And Mutation vybrali muzikanti to najlepšie, The Red And The Black, Hot Rails To Hell a Seven Screaming Dizbusters sú všetko svižné pecky, jedna lepšia ako druhá. Secret Treaties obsahuje osem perál, takže sa nedá vybrať zle. Subhuman, Harvester Of Eyes a M.E.262 potešia, ale asi by som bol ešte nadšenejší, keby zahrali Astronomy. Kapela bola vtedy tak namakaná, že si mohla dovoliť túto ultimátnu pecku nezahrať a nie je to mínus! Oba záverečné covery Maserati GT (I Ain’t Got You) a Born To Be Wild sú pre mňa troška prekvapivými voľbami. Nie sú zlé, ale ani z nich nie som úplne paf. Najmä hit od Steppenwolf dokázala kapela nahrať v štúdiu spôsobom, ktorý pred ňou i po nej nezopakoval nikto! Koncertná verzia je „iba“ klasická variácia na známu vec.
On Your Feet Or On Your Knees ma napĺňa radosťou, nemám preto veľmi nad čím váhať, má u mňa plnú päticu hviezd. Plus má dnes výročie, gratulujem!
» ostatní recenze alba Blue Öyster Cult - On Your Feet Or On Your Knees [2LP, live]
» popis a diskografie skupiny Blue Öyster Cult
Nucleus / Belladonna (1972)
Po troch albumoch britskej fusion veličiny Nucleus sa jej frontman, trubkár Ian Carr, dostal do ťažkej životnej situácie. Ochorel na zápal pľúc, nemal ani floka, keďže úspech jeho formácie u kritikov sa nepremietol do predajov, a tak musel dokonca predať aj svoje auto, aby prežil. To vyústilo do bodu, kedy rozpustil skupinu a zložil úplne novú sprievodnú kapelu, v ktorej sa pasoval do jediného lídra. A tak vznikol jeho prvý sólový album Belladonna.
Nucleus bola výnimočná kapela, jedna z prvých (a najlepších) fusion skupín v Británii. Ako sa vyjadril sám Carr, okrem Tony Williams‘ Lifetime (s Jackom Bruceom a Johnom McLaughlinom) prakticky nemali konkurenciu. Ozaj, viete, kto bol Ian Carr?
Carr (1933-2009) bol škótsky jazzman, hráč na trúbku, skladateľ a učiteľ. V šesťdesiatych rokoch hral v quintete Rendell-Carr, v rokoch 1963-1969 nahrali spolu päť albumov. Už vtedy bol vyhľadávaným hráčom, nuž hral napríklad s New Jazz Orchestra alebo s jamajským alto saxofonistom Joe Harriottom. V roku 1969 založil kapelu Nucleus, ktorá je pre mňa osobne asi najobľúbenejšia fusion skupina vôbec, Larry Coryell odpustí. Isto v tom zohráva úlohu aj fakt, že v nej spočiatku bubnoval John Marshall, jeden z mojich bubeníckych vzorov. Často ho prirovnávali k Milesovi Davisovi, ale to je asi daň za zvolený nástroj.
Album Belladonna nahral v júli 1972 a v zostave sa mihli zaujímavé osobnosti. Roy Babbington (basa) a Allan Holdsworth (gitara) sú dnes svetoznámi, obaja sa po tomto albume stali členmi Soft Machine (mimochodom, aj s Marshallom). Zostavu doplnil skvelý bubeník Clive Thacker, ktorý hral v 60. rokoch s Brianom Augerom & Trinity, pianista Dave Macrae a jediný člen Nucleusu – Brian Smith (saxofóny, bambusová flauta). Album produkoval bubeník Jon Hiseman a hosťovali na ňom dvaja hráči, Gordon Beck (klavír) a Trevor Tomkins (perkusie). Obal vytvoril Denise Valentine a zvukový inžinier Roger Wake dohliadal na nahrávanie v londýnskom štúdiu Phonogram Studios.
Dosť bolo faktov, poďme si spolu vypočuť samotný album. Šesť skladieb nie je veľa. Pri prvom počúvaním pred cca dvomi rokmi som absolútne netušil, čo čakať. Kúpil som si dvojcédečko od BGO, kde sa nachádza aj tretí album Ian Carr with Nucleus – Solar Plexus (1971). O tom niekedy inokedy.
Psychedelický ruchový úvod titulnej skladby Belladonna sa pýši troška zlovestnou náladou, pritom ide skôr o tichú muziku, na nejaké prebudené decibely zabudnite! Až sa skladba rozbehne, je to klasika. Viac jazz ako rock, pritom solídne melodická inštrumentálna muzika, čo mne osobne vyhovuje, nie som priaznivec bezcieľnych zvukov na úkor melodiky. Pripravte sa na takmer štvrťhodinový zážitok. Inak je album skôr ospalý (Remadione), lenivý (Suspension), romantický (Summer Rain). Besnenie sa ozve iba zriedka (Mayday). Najviac sa mi páči ostrejšia záverečná pasáž v skladbe Remadione, kde si Holdsworth strihol klasicky rýchloprsté a náladou frivoľné gitarové sólo. A nemôžem vynechať ani najlepšiu „rockovú“ skladbu na albume, mierne do funky zaobalenú smršť Hector’s House s Holdsworthom pusteným z reťaze, ktorá je vyvrcholením celého albumu, čiže ho uzatvára.
Belladonna je prakticky všade radená do diskografie skupiny Nucleus, je tomu tak i tu, nuž dobre. Je jedno, či počúvate Nucleus, Iana Carra alebo Ian Carr & Nucleus, vždy máte istotu, že dostanete vynikajúcu jazzrockovú muziku. Ani tento zasnený album nie je výnimkou. Nie je veľmi známy, ale stojí za hriech. Pravda, ak ste priaznivcom jazzovej inštrumentálnej muziky.
P.S. Máme tu editovaný obal, namiesto Iana Carra je pod názvom albumu napísané – Nucleus. Chcel som to vymeniť, ale nefunguje výmena obrázkov, a tak to aspoň zmieňujem.
» ostatní recenze alba Nucleus - Belladonna
» popis a diskografie skupiny Nucleus
Sparks / Lil' Beethoven (2003)
Hudba Sparks je v nejlepším slova smyslu povrchní - vše je tu obráceno k prezentaci, směrem k posluchači. Nesnaží se ani přinést Hluboké Sdělení, ani dělat Velké Umění. Chtějí (se) bavit. Tváří se u toho seriózně, jelikož tak vyzní každý vtip nejlépe, ale nikoli odtažitě. Devizou alba je přesnost provedení, osobně dávám z tohto důvodu studiové verzi přednost před živou. I na ní funguje magická čtvrtá stěna, uzavřené mikroklima sněhového těžítka, které předkládá precizně soustružené obrazy.
Ty se chovají jako choreografie: neúnavný sled přesných pohybů, jejichž účinek je ve vrstvení a opakování. Hlas je tady rovnocenným nástrojem, součástí bohaté a plné orchestrace. Dalším podstatným rysem předložené hudby je trvání - i z krátké ukázky sice člověk získá představu, oč ve skladbě půjde, fráze hudební i textové se v drobných proměnách mnohonásobně vracejí, ale vystavit se působení zvukových tvarů je nenahraditelnou součástí zážitku.
Další devizou je energie, kterou Sparks do provedení dávají. Jsou tak akorát tonizovaní, ani ospale vleklí, ani silově přepjatí. Místy díky tomu album působí jako regulérní nářez, přestože je z velké části založeno na syntezátorech imitujících klavír a smyčce. Inspirace klasickou hudbou dala patrně albu i název, s drobným shozením slůvkem Little ve staženém, hovorovém tvaru. Jak jsem řekla, není to velké umění, jen malé - kumšt ale každopádně ano.
A sdělení nakonec také zcela nechybí, v humorné nadsázce předkládají úsečné texty sérii bizarních mikropříběhů. Asi nejméně přetlumočením utrpí ten o trnité cestě za slávou: "Jak se dostanu do Carnegie Hall?" "Musíš cvičit..." Lakonické "Bravo!" už jen dodává pointu. Líbí se mi i vyznání sebelásky I Married Myself (jsem dohromady velmi šťastný, tentokrát to už určitě vydrží!) nebo úpěnlivý pokus vyznat se v protichůdných sděleních telefonního automatu, který vysílá smíšené signály zájmu.
Smyslem této hudby je zábava. Dá se sledovat zvenčí po způsobu estrády, ale umí posluchače i vtáhnout dovnitř a doslova mu zamotat hlavu tím, jak "je to pořád dokola". Opakovanou jízdu jsem si užila s chutí. Ve své kategorii jsou Sparks špička, z pohledu všehomíra velmi silná a bohatě zasloužená trojka.
» ostatní recenze alba Sparks - Lil' Beethoven
» popis a diskografie skupiny Sparks
Cobham, Billy / B.C. (1979)
Zajímalo by mě, co si o tomto albu myslí Cobhamovi pravověrní fandové. Jasně, bicí a basová linka jako vždy - kvalita. Ale tu kvalitu u Billyho už očekávám automaticky.
Po skladatelské stránce album B.C. je jedinečné /míněno v Cobhamově discografii/. Mísí se tu styly funky, jazzu, disca a trochu rapu - jestli se to dá tak nazvat - vystavěné na smyčových aranžích a sborech dechů.
B.C. je v pořadí třetí nazpívané album od debutu. První je Magic /1977/ a to druhé je Simplicity of Expression /1978/ a všechny tři vydala společnost Columbia. /Columbia tehdy nejspíš Cobhamovi "doporučila" nahrávat desky pro širší okruh posluchačů - zpívané. Instrumentálky se už přílíš nenosí./
Billy otevírá album funky-disco skladbou Mendocino. Ta je trochu mimo realitu doposavadní dramaturgie, ale to je vlastně celá deska B.C.. Album pokračuje v zajetých kolejích zpívaných a instrumentálních písní. Důraz je kladen na rytmiku. Bicí a baskytara jsou hodně v popředí. Pozornosti jistě neujdou bohaté aranže, doplněné o různé nástroje a zvuky, které nehrají nijak dominantně, ale pouze v detailech.
Předposlední track pod názvem Bring Up the House Lights je o komunikaci Billyho a klávesáka George Dukea. Údajně si mají dělat legraci ze šatníku Alphonze Mouzona. Závěrečná Vlastar je bubenické sólování. Poslední a předposlední songy už neposlouchám a vypínám cd.
Celkově vzato, deska B.C. není špatná, je to nejkomerčnější kousek co Billy nahrál a zůstává jím až do roku 2001, kdy vyšel první Drum 'n' Voice. Kdysi jsem dal dvě hvězdy, dnes bych to viděl na slabší ***z*****
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - B.C.
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Bush / Bush (1970)
V kategórii funky hard rocku sa toho neurodilo toľko, aby sa prepracovala na nejaký významný trend, ostáva skôr anomáliou. Trapeze, Deep Purple pred rozpadom, James Gang, to sú asi najznámejšie príklady tohto trendu. Ale existovali aj iné zoskupenia, ktoré v hardrockovej muzike významnejšie koketovali s funky. Jednou z nich bola aj kanadská formácia Bush.
Ja k funky nijako zvlášť netiahnem, ba dokonca ho v čistej podobe neznášam a v bluesovej muzike trpím, keď znie. Musím sa však priznať, že v milovanom hard rocku som si funkoidné injekcie sem-tam aj obľúbil. Najviac v James Gang. A práve preto som si napokon zohnal aj album Bush z roka 1970, jediný dochovaný dôkaz, že keď sa z James Gangu porúčal Joe Walsh, rytmika Fox-Peters za neho vybrala logickú náhradu. V Bush totiž pôsobil ako gitarista Domenic Troiano, tak spevák Roy Kenner. Viem, na Slovensku (a v priľahlom okolí) som asi jediný, čo túto inkarnáciu kapely počúva a album Passin’ Thru dokonca zbožňuje, ale to je nepodstatné. Podstatná je muzika. Kým sa k nej dostanem, dovoľte mi ešte predstaviť zvyšok skupiny. Basák John Prakash bol celkom úspešný muzikant, hral s Parliament, nahrával s Funkadelic i Loe Reedom a napokon sa pridal k Aliceovi Cooperovi, aby s ním nahral Welcome To My Nightmare a vydržal s ním až do albumu Lace And Whiskey, pričom ho nájdete aj na albume DaDa (1983). Od roku 1979 hral v skupine The Lincolns a okrem toho nahrával s množstvom slávnych interpretov (napr. s Jamesom Brownom, Dr. Johnom alebo Mikeom Bloomfieldom). Aj bubeník Pentti „Whitey“ Glan hral s Aliceom Cooperom spolu s Prakashom, a stal sa z neho úspešný štúdiový hráč (spolupracoval s Lou Reedom, Johnom Kayom i so skupinou Klaatu).
Vráťme sa k muzike. A tá je v prípade Bush prekvapivo konzistentná. Nečakajte nejakú inštrumentálnu predvádzačku, v podstate ide len o „dobré“ pesničky. Už prvá skladba Back Stage Girl prináša esenciu toho, čím sa Bush prezentuje na celom albume. Chytľavý riff, funky rytmika a príjemná melodická vokálna linka, sólo je minimalistické, nemá žiadny samoúčelný tik. Z celej muziky sála pohoda. Niekedy je toho funky až priveľa (Got To Leave The City), ale v kontexte celého albumu som si zvykol. Už tradične sa v tejto muzike ozve i kúsok country nálady, napríklad v balade I Miss You. Najlepšia skladba je tá posledná, tvrdšia hardrocková pecka Drink Your Wine stojí za degustáciu! Obzvlášť, keď sa kapela konečne odviaže a gitarista si schuti zasóluje.
Štyri bonusové skladby núkajú pohľad na kapelu na pódiu, vystúpenie z The Bitter Endu v Los Angeles z 5. júna 1971 nie je zlé, sú tu tri skladby, ktoré neboli na albume, ale najväčší význam pre mňa aj tak má záverečná dvadsaťminútová predstavovačka Cross Country Man. Hudobníci si ju užívajú a ja s nimi.
Keď si chcem vypočuť príjemnú muziku bez akýchkoľvek „vyšších“ ambícií, album Bush je vynikajúca voľba. Teší ma o to viac, že je od James Gang takmer na nerozoznanie.
» ostatní recenze alba Bush - Bush
» popis a diskografie skupiny Bush
White, Lenny / Venusian Summer (1975)
Debut amerického bubeníka skupiny Return to Forever vyšel v roce 1975, rok před vydáním slavného returňáckého alba Romantic Warior /1976/. Na desce RW měl Lenny White skladatelsky jeden podíl pod názvem Sorceress a tato skladba patří mezi to nejlepší, co RtF vytvořili. Lenny je jako skladatel velmi schopný a dokládá to jeho sólová kariéra. První tři alba patří do zlatého fondu fusion.
Charakteristický, vizuální znak Lennyho White je jeho klobouk. Promítl ho i do loga jeho produkční společnosti, fungující do konce sedmdesátých let.
Desku otvírájí dvě, vyloženě funky skladby o krátké časové stopáži. Dovolím si je přeskočit a jít k samé podstatě a k tomu nejlepšímu /a z mého posudku v celé diskografii LW/ na tomto albu.
Skladba na třetím postu - The Venusian Summer Suite otvírá úplně nový hudení svět. Je to předzvěst toho, co se bude v následujících třiceti minutách dít.
Tato skladba je rozdělena do dvou fází. První část je pomalé klávesové rozjímání. Připadám si jako ve vesmírném prostoru, obklopen planetami a hvězdami. Jen tak si levituji v té vesmírné tmě a pak moje cestování střídá jazzrocková hudba. Druhá fáze je založena na neměnném hudebním motivu, s flétnou se předvádí Hubert Laws, pak David Sancious sóluje na Minimoogu.
Prelude to Rainbow Delta je intermezzo k následné parádní rozjížděčce Mating Drive. Dravá rytmika Lennyho se mísí s ďábelským kytarovým sólem Raymonda Gomeze a absolutní vrchol představuje hammondovský úlet Larryho Younga.
Závěrečná 12ti minutová Prince of the Sea začíná zvuky pobřeží, opět meditační nálada /Lenny pracuje s časem, nikam nespěchá/ a s naprosto pohodovým přechodem k jazzrocku najíždějí první tóny kytar. Tato skladba je vystavěna pro kytarovou hru. Své kytarové umění předvádí dva mistři ve svém oboru : Larry Coryell a Al Di Meola.
Nutno dodat, že po stránce aranží je tato deska absolutní pecka. Nic lepšího jsem zatím neslyšel. Lenny White umí vše propracovat do nejmenšího detailu. Rozepisovat se o tom nechci, to se musí slyšet.
Nebýt prvních dvou skladeb, které tuhle desku mírně roztříštily, dal bych plný počet a dodal bych, že jsem nepoznal lepší fusion. Takhe to je za ****z***** a půl k tomu.
» ostatní recenze alba White, Lenny - Venusian Summer
» popis a diskografie skupiny White, Lenny