Naposledy přidané recenze
Jethro Tull / RökFlöte (2023)
| 19.11.2023 | Po celkom príjemnom usadenom albume The Zealot Gene z januára 2022, ktorý znamenal návrat štúdiovej produkcie Jethro Tull som nečakal, že Ian Anderson sa bude ponáhľať s ďalším titulom. A predsa! Pôvodne inštrumentálny flautový album zmenil na ďalšiu radovku a v apríli 2023 bol na svete počin RökFlöte.
Povedzme si hneď na začiatku, že nestojí za veľa. Anderson má asi nejakú fóbiu zo smrti, prípadne cíti, že už dlho tvoriť nebude, inak si neviem vysvetliť, prečo sa tak ponáhľal vydať sadu mdlých a nevýrazných skladieb. Zámer pracovať s nórskymi pohanskými mýtmi si ani nevšimnete, ak nepočítam dve dvojbodky nad písmenom „o“ v názve. Je to ako tie nepodarené memečka z Ikey, kde sa parodujú názvy výrobkov pridávaním dvoch bodiek kade-tade.
Anderson prišiel o hlas už dávno. Totálne, ten proces je nezvratný. V dvoch skladbách ho preto doplnila nezaujímavá recitujúca Unnur Birna. Nórčina je zaujímavá, ale táto pani znie skôr iritujúco ako uhrančivo.
Skladby sú podivne popové (Voluspo, Hammer On Hammer, Cornucopia), že ide o Jethro Tull, spoznávam iba občas, napríklad v temnejšej Ginnungagap. Za zmienku stojí ešte krátka, ale svieža rocková Allfather. Problémom pre mňa je, že aj také tie akože folkovo zaonačené skladby typu The Feathered Consort alebo Ithavoll znejú ako tiene majstrovských kúskov z druhej polovice 70. rokov. S jedinou výnimkou, Trickster (And The Mistletoe) je vynikajúca vec. Je to však žblnknutie v rozľahlom sivom jazere. Aj preto niektoré rockovo priamočiare skladby (Wolf Unchained, The Navigators) sú také... len aby boli. Aby som bol férový, občas sa Andersonovi podarí vložiť do nálady čosi chytľavé, melancholická melodická linka v The Perfect One ma baví. A pri Guardian’s Watch mám občas pocit, že počúvam Oldfielda.
Zaujímavé je, že hoci má celé dielo cca trištvrte hodinu, zdá sa mi pridlhé. Nevie si udržať moju pozornosť, omína, myšlienky mi odbiehajú aj pri pozornom počúvaní, akoby sa moja maličkosť chcela zamestnať čímsi iným.
Asi by som toľko nereptal, keby to bola Andersonova sólovka (tie tradične za nič nestoja). Je fakt, že zostava ostala oproti minulému albumu prakticky rovnaká, akurát gitaristu Floriana Ophalea nahradil Joe Parrish-James. To vnímam ako jasný signál, že ide o kapelu a nie o Andersonov bočný projekt. Aj keď je pravda, že s týmito muzikantami už sólovo spolupracuje dobrých dvadsať rokov.
Nič to nemení na veci, že od Jethro Tull očakávam ďaleko viac. RökFlöte ma nezaujal, ani po opakovanom počúvaní a dnes viem, že patrí k najslabším titulom s Jethro Tull v hlavičke. Zo zbierky ho nevyradím, Jethro Tull patrí k tým vzácnym skupinám, ktorých štúdiovú diskografiu mám komplet a tento trend hodlám zachovať. Predsa len mi za to stojí, som jej oddaný fanúšik.
» ostatní recenze alba Jethro Tull - RökFlöte
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull
Red Dirt / Red Dirt II (2018)
| 17.11.2023 | Při zkoumání znovuvydání původního alba Red Dirt byla objevena před několika lety existence druhého nevydaného alba Red Dirt. Čirou náhodou byla objevena ve skladu ukrytá krabice s originálními pásky, která ale obsahovala chybějící předlohy. Mnohé ze skladeb se dostaly tak daleko, že byly ve fázi „drsného mixu“, zatímco v několika chyběly vokální části skladeb. Bývalí členové kapely se rozhodli, že skladby jsou dostatečně silné na to, aby se vydaly tak, jak jsou, pouze s čistým a vyváženým zvukem. Výsledkem je mix psychedelického folku a blues rocku tak typického pro své období. Toto dosud nevydané album Red Dirt obsahuje 3 bonusové skladby od kapely Jude kytaristy Red Dirt Steve Howdena.
Já sám jsem se o existenci téhle kapely dozvěděl někdy před 11 lety díky Hejkalovy neúnavné snaze objevovat dávno zapomenuté klenoty rockové hudby. Kapela mi byla sympatická i tím, že kytarista Dave Richardson byl velkým obdivovatelem Captaina Beefhearta, na kterého ani já nedám dopustit.
Mám-li vyzvednout některé skladby, byla by to hardrocková Easy To Come By nebo Summer Madness Laced With Newbald World, ve které nám dává baskytara a zpěv najevo, od jakého velikána se kapela učila. Podobnost se skladbou Mirror Man Captaina Beefhearta je zřejmá. Své pěvecké kvality předvádí Richardson v další výborné skladbě Hard Times. Do folku pouze se zpěvem a akustickou kytarou je zabalena For Q, skvělé kytarové sólo zazní ve skladbě Frustration Boogie (Vocal) opět krásně dokreslené zpěvákovým chraplákem. Rytmus skladby Dreams And Nightmares Of A Plastic Ringworm doprovázený foukací harmonikou mi opět připomene tvorbu Donova Magic Bandu. Za vrchol alba ale považuji folkrockovou Directing My Imprisoned Thoughts. Nádherné smyčce, které mi připomínají vrcholnou tvorby britských Family. Když jsem tenhle klenot minulou sobotu poprvé slyšel ve Starém poledni Tomáše Vydry, myslel jsem si, že poslouchám nějakou neznámou skladbu kanadských Christmas.
Těžko se mi tato deska hodnotí. Aspoň v porovnání s jedničkou, od jehož prvního poslechu mě dělí 11 let. Tahle moje "novinka" se mi ale zdá pestřejší (bonusy s Howdenovými Jude jsem zatím neneslyšel). Když jsem jedničku ohodnotil třemi hvězdami, tak tady musím ještě jednu přidat. A pět jich nedávám jenom proto, že se mi v demo nahrávkách kapela zdá přeci jenom slabší.
Každopádně mohu toto výborné album k poslechu jednoznačně doporučit.
» ostatní recenze alba Red Dirt - Red Dirt II
» popis a diskografie skupiny Red Dirt
McLaughlin, John / Jaco Pastorius - Tony Williams : Trio of Doom (2007)
Když se sejdou tři velikáni v hudebním světě /McLaughlin - Pastorius - Williams/, to ještě neznamená, že se bude konat po hudební stránce něco vyjímečného. Ano ... je zde předpoklad /už podle těch jmen/, který logicky zvěstí určitou hudební topku. Ale v případě cd Trio of Doom je to katastrofa. Album je rozděleno do dvou fází. Začátek /tracky 1-5/ je o koncertním záznamu z Havany na komunistické Kubě. Píše se rok 1979. Druhá část je studio záznam těch samých písní jako live z téhož roku - nahráno v New Yorku. Je mi záhadou, proč se musí skladby Dark Prince, Continuum a Para Oriente hrát v tom samém obsazení jak živě, tak studiově, bez nějakého většího producentského rozšíření. Prostě nuda. Trochu mi vadí i ten kytarový feeling, který McLaughlin předvádí nejen na tomto albu. Praděpodobně se snažil přijít s něčím inovativním /tím myslím techniku hry/ , ale v tomto období /1978-79/ mě moc nezaujal. I když jeho alba Electric Guitarist a Electric Dreams jsou velmi kvalitní, studiová díla.
Jak už jsem psal výše, desku otvírá živé bubenické sólo Tonyho Willioamse přecházejicí ve skladbu Dark Prince /McLaughlin/. Dravý rychlý song, plný kytarových běhů. Následuje Continuum /Pastorius/, jemná relaxace a je to hlavně o basové lince. Další track pod názvem Para Oriente /Williams/ je takový jazzbluesový cajdák bez většího zdělení. To samé se týká i studio verzí.
Tahle deska bude zajímat spíš kompletisty a sběratele. Myslím, že pro ostatní bude poslech spíš ztráta času. **z*****
» ostatní recenze alba McLaughlin, John - Jaco Pastorius - Tony Williams : Trio of Doom
» popis a diskografie skupiny McLaughlin, John
Frame / Frame Of Mind (1972)
Zo zástupu zabudnutých nemeckých kapiel, ktoré sa v prvej polovici 70. rokov rodili ako huby po daždi a mizli ako vládni politici pred novinárskymi otázkami, som dnes vybral zaujímavú hard-psych-kraut-prog rockovú skupinu Frame a jej jediný album Frame Of Mind (1972).
Spoznal som ju vďaka kompilácii Krautrock – Music For Your Brain Vol. 3 (2008) a k albumu som sa dopracoval koncom minulého roka. Rýchlo som si ho obľúbil, je to presne moja muzika. Troška zadumaná, správne nabudená, Hammondky sú všade a gitara nezaostáva, spev je správne melodramatický, navyše v angličtine, no a rytmika síce nič komplikované nevymýšľa, ale aspoň nenapodobuje strojovú nudu. Album ponúka osem skladieb a dovolím si ich troška obkecať.
Meditatívna hippiesácka nálada ovláda úvodnú skladbu Frame Of Mind, pravda, okrem rozkokošeného záveru. A bujará nálada opantáva aj kúsok pomenovaný Crusical Scene. Kapela kombinuje klávesové a gitarové party so zručnosťou krupiéra v Las Vegas. Pátos vystihuje jedenásťminútovú vznešenú kompozíciu All I Really Want Explain. Emócie pretekajú, priam striekajú na všetky strany. Keby táto skladba bola na niektorom albume nemeckých kolegov Jane, vôbec by som sa nečudoval. Najtvrdšia a najtemnejšia skladba sa volá If. To je hard rock, za aký by sa nehanbila ani veľká štvorka z Británie!
Kapela je silná v antických tragédiách typu WInter, kde bôľne úfa pomedzi prílivové vlny pohlcujúce Atlantídu. Ale každá skladba má niečo, čo ma vábi. Penny For An Old Guy je miestami až jemná a éterická vec, Children's Freedom sa nevymaní z pokojnejšej polohy, gitarové sólo milujem, lepšie na albume nenájdete. No a záverečná osemnásťsekundová falošná fanfára Truebsal nestojí za reč.
Frame Of Mind je parádny ťažký rockový album s príjemnými melancholickými výšivkami na rozľahlej tapisérii hutnej hudby, ktorú milujem. A vy?
» ostatní recenze alba Frame - Frame Of Mind
» popis a diskografie skupiny Frame
Queen / Live At The Rainbow '74 (2014)
| 12.11.2023 | Keď som začal písať tento text, pokúsil som sa vymedziť svoj vzťah ku kapele Queen. Akurát z toho vyšla siahodlhá negatívna stať a keďže tento typ textov ma už necháva chladným, všetko som zmazal a začal odznova. Nebudem vás napínať, dopadlo to podobne (zle). Však posúďte sami:
Queeni pre mňa nikdy neboli tým, čo by som nazval „dobrou“ kapelou. Intenzívne som ich začal vnímať až po Mercuryho skone a neskutočne mi liezli na nervy. Vyskakovali zovšadiaľ a tie otravné hity ako Killer Queen, We Are The Champions, We WIll Rock You striedané úplnou hrôzou á la Bicycle Race, Another One Bites the Dust, Kind Of Magic, Under Pressure, Radio Gaga... Bŕŕŕ´. Dodnes ma táto ich poloha doslova bolí počúvať. Existovala jediná výnimka, titulná skladba k môjmu obľúbenému komiksovému brakovému filmu Flash Gordon. A, samozrejme, klip k Bohemian Rhapsody, to bola zaujímavá poloha, miestami dokonca naozaj rocková. Ale, že by som preto musel mať doma čo i len notu od Queen, to som dlho nemohol konštatovať. Až v hlbokej ére môjho záujmu o rockovú muziku zo 70. rokov som si napokon zadovážil prvé štyri albumy, z ktorých sa dal urobiť celkom dobrý rockový výber na CD na cesty. V rámci môjho nadšenia pre koncertné albumy zo 70. rokov sa mi v zbierke ocitol aj nemastný-neslaný Live Killers. A pre rodinné účely mám kdesi i trojdiskový výber Greatest Hits.
Posledná akvizícia v mojej zbierke sa volá At The Rainbow ’74. Dva disky sú zložené z koncertných turné po vydaní druhého a tretieho albumu, a teda z dôb, kedy ešte Queen bola rocková kapela. Miestami hardrocková, čo je ešte lepšie. Osobne sa nazdávam, že keby tento záznam vyšiel v roku 1974 alebo 1975, dnes by atakoval všetky rebríčky najlepších živákov. Takto je to archívna nahrávka z kategórie – ťaháme peniaze z fanúšikov -. Známa len skalným prívržencom. A mne.
Kdesi som videl nejaké video z tohto koncertu a veľmi sa páčila tá hardrocková dravosť. Preto som sa napokon odhodlal sprobovať dvojdiskovú edíciu. Prvý disk zachytáva kapelu v londýnskom Rainbow Theatre 31. marca 1974 v rámci turné k albumu Queen II. Trinásť skladieb (plus gitarový a bubenícky sólový vstup) prináša dravú energickú porciu hard rocku. Plus rokenrolové medley (aspoň jeden rokenrol vtedy na koncertoch hrali azda všetky hardrockové skupiny okrem Black Sabbath) Jailhouse Rock/Stupid Cupid/Be Bop A Lula. Zvuk je hutný, burácavý, rockový. Mne štúdiovo Queen nikdy úplne nesedeli, ale musím uznať, že na pódiu vedeli, ako sa hrá rocková muzika. Aspoň na začiatku kariéry. Najväčším kladom je zaradenie záverečnej bluesovky See What A Fool I’ve Been. Skladbu zložil Brian May už v roku 1968 a bola stálicou v repertoári skupiny Smile. Štúdiovú verziu nahrali počas prípravy albumu Queen II a dostala sa iba na b-stranu singla Seven Seas Of Rhye.
Druhý disk núka vystúpenie z toho istého miesta z 19. a 20. novembra 1974 v rámci turné k tretiemu albumu Sheer Heart Attack. Kompilovaný film z týchto vystúpení premietali v kinách a napokon vyšiel i na DVD. Na jednej strane sa do playlistu dostalo viacero ultimátnych hardrockových smrští (Flick Of The Wrist, Stone Cold Crazy), na strane druhej človek musí strpieť Killer Queen. Celkovo je tu dvadsať parádnych vecí, čo dodať.
Dôležité sú pocity, ja sa pri počúvaní tejto nálože cítim vynikajúco. Hard rock môžem v akomkoľvek množstve, nuž ma teší, že existuje aj táto poloha Queenov, ktorú z albumov iba veľmi zriedkavo tušíme. Zopakujem svoj povzdych, že kapela premárnila príležitosť a jej prvý oficiálny živák z konca 70. rokov to potvrdil, podčiarkol a vystavil všetkým na obdiv ako cisár v nových šatách. Možno by som sa ku kapele dostal skôr a nemal celoživotný problém akceptovať ju.
At The Rainbow ’74 rehabilituje Queen ako hardrockovú úderku. Nečudo, že tento archívny záznam milujem. Keby som si mal vziať na opustený ostrov jediný album kapely, je to tento.
» ostatní recenze alba Queen - Live At The Rainbow '74
» popis a diskografie skupiny Queen
AC/DC / Dirty Deeds Done Dirt Cheap (1976)
Troufám si říct, že v žádném části své kariéry se AC/DC nenadřeli víc než v roce 1976. Odehráli přes 160 koncertů na dvou kontinentech a v podstatě najednou potřebovali "krmit" dva hladové trhy. Když v dubnu 1976 přijeli do Anglie, měli už na studiových pásech připravené další album Dirty Deeds Done Dirt Cheap. Na jeho vydání v domovské Austrálii došlo v září, což bylo stále dobré dva měsíce předtím, než se kapela vrátila ze své anglické výpravy. No a když se deska 17. prosice objevila i na evropském trhu, byli zase odtamtud AC/DC už několik týdnů pryč. Nemůžu si pomoct, ale tohle načasování někdo dost zvoral.
Po hudební stránce je podle mě Dirty Deeds Done Dirt Cheap vyvrcholením úvodní fáze kariéry AC/DC - naposledy se tu objevují skladby, které stavějí na rock´n´rollovém mustru. Nutno dodat, že kousky jako Ain't No Fun (Waiting 'Round to Be a Millionaire), There's Gonna Be Some Rockin' a R.I.P. (Rock in Peace) vnímám jako tu slabší část celé nahrávky. Na první jmenované mi vadí její skoro osmiminutová délka, na kterou aranžmá, stojící po většinu doby na jediném akordu, nestačí. Druhá skladba na mě působí strašně krotce - jako by ji kapela vytáhla ze šuplíku, ve kterém skončila ještě v "daveevansovských" dobách. Poslední zástupce tohoto trojlístku je pro mě o něco atraktivnější, i u něj mě ale lehce nudí ta vyhoblovaná šablona. AC/DC už tehdy totiž uměli daleko lépe.
Za zářné příklady skladatelského posunu vnímám na téhle nahrávce třeba pecky Dirty Deeds Done Dirt Cheap a Problem Child. Obě stavějí na hutně sázených akordech a strohé rytmice, všechno je zcela podřízené soudržnosti celku. Po dvanáctitaktové šabloně ani vidu, ani slechu, a i to blues už je tu spíš cítit než slyšet. Že ho kapela dokáže uchopit zcela jinak (a daleko atraktivněji) ukazuje třeba pomalá, nashromážděné napětí způsobně krotící vyprávěnka Ride On. Svým způsobem se mi zdá i škoda, že se touhle cestou AC/DC v budoucnu alespoň jednou za čas nevydali. To stejné platí i o Big Balls, mladší sestřičce venerologické klasiky The Jack - osobitý dvojsmyslný humor Bona Scotta byl pro kapelu hodně důležitý. Na konec jsem si nechal dvě mé nejoblíbenější pecky: skvěle gradující Squealer a hardrockový monolit Jailbreak. Docela by mě zajímalo, zda se Atlantic rozhodl tuhle skladbu na britské vydání nezařadit kvůli tomu, že v žebříčku zrovna bodoval stejnojmenný singl od Thin Lizzy.
Texty na desce Dirty Deeds Done Dirt Cheap zčásti vytěžují již "stará známá" témata. Skladeb o tom, jak to večer na koncerte bude zábava (There´s Gonna Be Some Rockin´, R.I.P.) nebo o tom, jak není snadné se dostat na vrchol (Ain´t No Fun) už AC/DC na předcházejících deskách nasekali dost, v Ride On se Scott onen osamělý život na cestách alespoň pokusil podat s uvěřitelnou dávkou melancholie. Mnohem zábavnější se mi zdá kombo z titulní skladby, kde se ze soukromého očka schopného řešit problémy mladých dívek a chlapců vyklube pěkný zvrhlík, a z pecky Squealer, kde se velmi podobný vypravěč svěřuje, jak se mu jednu mladou slečnu podařilo svést na zcestí. No a docela dobře k tomu pasuje i sebeprezentace řízka, co pro bodnutí nožem nejde daleko, v Problem Child. Naprosto geniální je pak Bonův dvojsmyslný paján na "velké večírky", které by nejdraději pořádal každý den, a brutální tah na branku má i příběh o chlápkovi, co zastřelil svoji nevěrnou manželku, u soudu dostal 16 let vězení a skapal při pokusu o útěk.
S deskou Dirty Deeds Done Dirt Cheap šli AC/DC po všech směrech o pořádný kus nahoru, v mých očích jde o první z řady výborných počinů, které se Scottem vydali. Několik skladeb sice ještě vězí v minulosti víc, než by bylo zdrávo, s většinou materiálu už je ale skvělá zábava. Kapela ze dvou předchozích desek by ještě díru do světa neudělala, ta z roku 1976 už toho ale schopná byla.
» ostatní recenze alba AC/DC - Dirty Deeds Done Dirt Cheap
» popis a diskografie skupiny AC/DC
Candlemass / Nightfall (1987)
Nad dvojce Candlemass se objevil v roli frontmana maník jménem Massiah Marcolin, zřejmě vůbec nejlepší volba pro Candlemass. Album Nightfall je stejný skvost doom-metalu jako debut, přestože do něj skupina vložila čtyři instrumentální skladby.
Po intru se rozjíždí valivá Well of souls, následovaná instrumentální Codex Gigas a pak přijde famózní téměř šestiminutová At the gallows end a stejně tak temná Samarithan. Po výpůjčce of F. Chopina přijde druhá nejdelší skladba, Dark the veils of death a album ukončuje instrumentální Black candles.
Debutem a tímto albem se pro mě Candlemass stala absolutně nejlepší skupinou, pokud jde o temnotu doom-metalu.
» ostatní recenze alba Candlemass - Nightfall
» popis a diskografie skupiny Candlemass
AC/DC / Dirty Deeds Done Dirt Cheap (1976)
Po letech jsem se začal vracet k nahrávkám, které mě kdysi oslovily a dnes jsem začal s australskou legendou AC/DC; nejprve jsem uvažoval o Buffalo, ale ti mě nikdy moc nebrali, tak jsem vložil do přehrávače tohle CD, vlastně třetí nahrávku, kterou jsem od AC/DC slyšel (po nejlepší "Let there be rock" a fláku "Highway to hell"). Mám původní australské vydání, úlet "Rocker" naštěstí neobsahuje. Moc dobré album, ovšem dvě závěrečné skladby, zvláště pro AC/DC naprosto výjimečná "Ride on", tahají hodnocení o * výše.
» ostatní recenze alba AC/DC - Dirty Deeds Done Dirt Cheap
» popis a diskografie skupiny AC/DC
Quicksilver Messenger Service / Shady Grove (1969)
Americká acidrocková skupina Quicksilver Messenger Service ma uhranula. Dnes si pripomenieme jej tretí album (druhý štúdiový) – Shady Grove z roka 1969.
V období, keď som sa začal učiť hrať na bicie, a teda kdesi okolo prelomu rokov 1994 a 1995, priniesol otec domov dve cédečká od kapely. Plus mal kdesi na videokazete skladbu Who Do You Love z koncertu Johna Cippolinu. To je jeden z najoriginálnejších gitaristov, aký kedy žil. Hrá s trsátkami na bendžo nastoknutými na prstoch, čím dosahuje neopakovateľný zvuk. Sledovať ho je zážitok. V kapele však pôsobil aj bubeník Greg Elmore, ktorý sa stal mojim okamžitým idolom, vzorom. Predstavil mi jazzové bubnovanie v psychedelickom rocku. Debutový album sa stal mojim srdcovým albumom, jedným z tých mála životných. Druhý album Happy Trails predstavil kapelu v nekonečnom „jamovacom“ bluesovom móde na pódiu, tiež ho mám veľmi rád. Ono, Quicksilver Messenger Service sa hudobne vymyká z celej tej sanfranciskej scény detí kvetov, čo sa týka prejavu. Mám ich najradšej, a to aj v konkurencii Janis Joplin alebo Jefferson Airplane. Inak, kapela je stále aktívna.
Tretí album Shady Grove nahrala kaplea počas leta a na pulty sa dostal v decembri 1969. V zostave sa okrem trojice stálic (menovite John Cippolina (gitara, spev), David Freiberg (basa), Greg Elmore (bicie)) zjavil aj slávny klávesák Nicky Hopkins (Rolling Stones, The Who, milión kolaborácií s velikánmi typu Beatles, Joe Cocker a pod.). Naopak, išlo o prvý album bez druhého gitaristu Garyho Duncana, ktorý sa na chvíľu s kapelou rozišiel. Album sa umiestnil na 25. mieste v rebríčku predajnosti amerického Billboardu.
Obsahuje deväť skladieb. Sú vzrušujúce, napínavé, s vnútorným pnutím, ktoré cítim nielen v hudbe, ale i v sebe. To neznamená, že musím utekať na WC, ide o príjemné pocity. Klavír a pridružené klávesové nástroje počuť výrazne, napriek tomu organicky zapadajú do celkovej atmosféry prezentovanej muziky. Však si vypočujte krehkú dumku Flute Song. Kapela okrem psychedelického oparu (Flashing Lonesome) tiahne i k blues (Too Far) a ku country (Words Can’t Say).
Osobne sa mi najviac páčia skladby na tvrdšej strane spektra, titulná Shady Grove, temná Joseph’s Coat a najmä bluesovo psychedelický deväť a pol minútový trip Edward, The Mad Shirt Grinder.
Shady Grove je možno trošku nesúrodý album, ale celková atmosféra mi veľmi sedí. Je zadumaná, ale i prívetivá, čo je dokopy vcelku zaujímavá kombinácia. Neviem, či má dielo v našich končinách nejakú fanúšikovskú základňu (aj skupina ju má malú, ako to tak sledujem), ale podľa mňa je to škoda. Z rockovej psychedélie zo 60. rokov ide o to zaujímavejšie, čo nám Amerika dala.
» ostatní recenze alba Quicksilver Messenger Service - Shady Grove
» popis a diskografie skupiny Quicksilver Messenger Service
Lucifer's Friend / Black Moon (2019)
John Lawton ani Dieter Horns už bohužel odešli, ale zanechali nesmazatelnou stopu v rockové historii, včetně poslední řadové nahrávky. Při poslechu Passengers sice slyším v pozadí stín Uriah Heep, nicméně tady to nevadí. Lawton odvedl skvělý výkon, pravda, na první čtyři desky tomu trošku chybí, ale skutečně jenom trošku. Hodně jsem váhal mezi 4 a 5, ovšem vzhledem k legendě tu jednu navrch přidávám.
» ostatní recenze alba Lucifer's Friend - Black Moon
» popis a diskografie skupiny Lucifer's Friend
Buffalo / Average Rock'n'Roller (1977)
| 08.11.2023 | Posledný album austrálskej skupiny Buffalo – Average Rock’n’Roller z roka 1977, mi bol dlho tŕňom v oku. V podstate som ho ignoroval, ale v istom životnom rozpoložení som si povedal, že keď už mám štyri albumy, prečo nemať kapelovú diskografiu v zbierke komplet.
Samozrejme, vedel som, že to už je troška iná muzika, v kapele sa zjavili dvaja noví členovia, gitarista a basák. A poznáte to. Darmo sa budete tváriť, že ste nad vecou, že nemáte predsudky, že sa nezaujato vtrhnete na počúvanie. Viem, že mnohí tomu veria, ja som z tohto sebaklamu už vyrástol. Vedel som, že to so mnou album bude mať ťažké, keďže milujem tie neuveriteľné tvrdé diela, ktoré kapela produkovala do roka 1976. A tak som si otvoril myseľ, ale v podvedomí som sa chystal na katastrofu. A tá svojim spôsobom prišla.
Pritom úvodná skladby You Say znie veľmi dobre, až na podivne spevné refrény je to parádna úsečná hardrocková vypaľovačka. Avšak! Kapela v snahe atakovať rádiové vlny zaradila do svojho repertoáru veci nevídané – country (Rollin’, Sailor), veselé rokenroly (Average Rock’n’Roller, Bad News), hrozné funky-blues (Rhythm Madness) a ešte aj baladu (Hotel Ladies). Aby toho nebolo málo, občas sa ozvú otravné saxofóny, nechýbajú ženské vokály, skrátka, je to taká povrchná prvoplánová produkcia.
Nie, nie je to zle odohraná muzika. Ba dokonca mi neprekáža si ju občas vypočuť. Hotel Ladies je vlastne skvelá záležitosť, čudujem sa, že sa o balady nepokúsili už v minulosti. Aj keď mi je jasné, že na takom albume Vulcanic Rock by asi pôsobili nepatrične. Takisto tvrdá a výpravná Hero Suite na záver je skvelá a vylepšuje dojem z fádneho celku.
Bonusové singlovky Davea Ticea nestoja za zmienku, jeden Chuck Berry, jedna Beatlesovka...
Celkovo je Average Rock’n’Roller taký spotrebný kúsok. Chce sa zapáčiť a čím viac sa snaží, tým menej mu to ide. Pripomína mi politikov, ktorí myslia sociálne pred voľbami a po voľbách berú dôchodcom. Nečudujem sa, že to kapela rýchlo zabalila, spreneverila sa svojej podstate a znechutila sa mnohým fanúšikom. Aj preto nebudem rozhadzovať povzbudivé hviezdy, toto je typický rozlúčkový album skupiny za zenitom. Tretiu dávam za záverečnú skladbu.
» ostatní recenze alba Buffalo - Average Rock'n'Roller
» popis a diskografie skupiny Buffalo
Buffalo / Mother's Choice (1976)
Buffalo bola pravdepodobnejšie najtvrdšia hardrocková skupina z Austrálie. Prvé tri albumy sú etalónom hrubiznej drevorubačskej nádielky. Po odchode gitaristu Johna Baxtera som mal troška obavy, či sa kapele podarí udržať nastavenú latku, ktorá atakovala najdravšie americké veličiny typu Sir Lord Baltimore alebo Grand Funk Railroad.
Melodický, ale tvrdý riff, ostrý prejav, Long Time Gone zahnala všetky moje obavy. Muzika je síce o niečo vľúdnejšia, všetky ingrediencie sú však na svojom mieste. Dvaja noví gitaristi, Karl Taylor i Norm Roue, sa svojej úlohy zhostili na jednotku. Roue sa špecializuje na slide a do celkového soundu tak zasahuje pomerne výrazne. Inými slovami, muzika odsýpa, Honey Babe je toho dôkazom. Bluesrockové medzihry na pomedzí country blues zaujímavo vypĺňajú spevnú pecku Taste It Don’t Waste It. Kapela sa vôbec celkom prekvapivo vzhliadla aj v blues rocku, rezké shuffle Lucky dovtedy kapela nehrala. O pomalom blues Essukay ani nehovorím!
Prekvapivé je aj zaradenie dvoch rokenrolových hitov od Chucka Berryho, a síce Little Queenie a Sweet Little Sixteen. Oba sú tvrdé, hutné, hardrockové.
Na záver je tu posadená hutná temná Be Alright, takéto skladby milujem!
Aztec Music doplnili album o dve béčkové strany singlov, nuž sú tu aj skladby The Girl Can’t Help It a On My Way. Ako to už so singlami býva, ich druhé strany sú často zaujímavejšie ako povinné áčkové hity. Tu máme zasa rokenrol a blues.
Zhrniem to, vynikajúci hard rock na Mother’s Choice ma baví, oproti predchádzajúcim albumom je menej neotesaný, ale rovnako ostrý. Vrelo odporúčam!
P.S. Z kapely sa po tomto albume porúčali obaja gitaristi a aj basgitarista Peter Wells, ktorý založil Rose Tattoo.
» ostatní recenze alba Buffalo - Mother's Choice
» popis a diskografie skupiny Buffalo
AC/DC / Live (1992)
K AC/DC mám nevyhranený vzťah. Nie, že by ma Youngovci nebavili, ale... Je to ideálna skupina do „best of“ riešenia. Ibaže! Došlo na dvojdiskovú Live – 2CD Collector’s Edition.
Ono je to tak, že AC/DC vlastne nevydali ani jednu normálnu spotrebnú výberovku. Ich výberové boxy a pod., keď už vôbec vyšli, obsahovali skôr raritky a nevydané veci, ako prierez hitmi. A o tie mi v súvislosti s touto kapelou ide. Ako, jasné, dávno-pradávno som si zo všetkých albumov zadovážil dva pre mňa najpodstatnejšie, a síce Highway To Hell a Back In Black. Čosi som si v dávnych dobách i napálil, ale po nudnom a nevýraznom sklamaní nazvanom Ballbreaker (1995) som na skupinu zanevrel. A to až do albumu Black Ice, ktorý som si po vydaní kúpil len tak a vcelku sa dá. Fór je v tom, že jediná použiteľná „výberovka“ toho, čo od AC/DC chcem, je vlastne album Live (1992). Ten som mal dlho napálený, ale v čase Covid-karantény som sa opäť obzeral, či neexistuje nejaké elegantné riešenie. A naskytla sa možnosť kúpiť si dvojdiskovú verziu Collected Edition. No a dnes už mám skoro všetko, čo v 70. rokoch vydali.
Okrem chýbajúceho kúsku Big Gun (titulný song k filmu Last Action Hero z roka 1993) je to veľmi vydarená kolekcia skladieb obsahujúca prakticky celý prierez tvorbou a so všetkými hitmi, ktoré si človek pamätá z videoklipov. Turné k The Razors Edge zachytilo kapelu v skvelej forme. Na dvojdiskovej edícii je pôvodná prirodzená kolekcia hitov doplnená o niekoľko skladieb, ktoré pochádzajú ako z 80. rokov, tak z obdobia s Bonom Scottom. A práve tieto ukazujú AC/DC ako kapelu, ktorá dokáže zahrať aj viac ako párminútové odrhovačky „na jedno brdo“. Jailbreak má takmer štvrť hodinu, Let There Be Rock dvanásť minút a High Voltage desať a pol minúty. Počúvať Angusa, ako to mydlí na gitare, je zážitok.
Ono, samotná hudba ničím neprekvapí. Je to AC/DC. Johnson s kovovým hrdlom škrieka o dušu, rytmika šliape, no a sólová gitara si robí, čo chce. Pravdepodobne každý rockový poslucháč si pri niektorej skladbe dokáže zanôtiť s kapelou, keď už nie slová, tak aspoň melódiu. Ozaj! Ako kuriozitka je na rozšírenej edícii zaradená minútová skladba Bonny, čo je popevok z jednej starej írskej ľúbostnej balady. Keby jej nebolo, nič sa nestane, ale tak, je tu pre zberateľov.
Jediná nevýhoda kolekcie sa vtelila do dlhých niekoľkosekundových páuz medzi skladbami, čo narúša ilúziu koncertu. Zvyknúť sa na to dá, ale myslím si, že ich mohli zrušiť (alebo aspoň výrazne skrátiť).
Som rád, že si som si tento dvojdiskový variant zaobstaral. Priamočiary hard rock, štipka blues, známe skladby, v podstate nič viac od kapely nepotrebujem.
» ostatní recenze alba AC/DC - Live
» popis a diskografie skupiny AC/DC
Free / Live At The BBC (2006)
Britská kapela Free zanechala po sebe šesť štúdiových a jeden koncertný album. Navzdory boomu vydávania archívnych nahrávok za posledných tridsať rokov sa jej odkaz tvrdohlavo drží základnej diskografie. S jedinou výnimkou – Live At The BBC (2006).
Tých pár nevydaných singlových skladieb a nejaké pokusy o demá, ktoré vyšli v rámci cédečkovej reedície síce potešilo, ale stále je to málo. Potom, čo začala svoje archívy vyprázdňovať britská rozhlasová veličina BBC, máme k dispozícii aspoň takýto vhľad do života kapely naživo. BBC vydalo kvantum vzácneho materiálu, ale priznajme si, veľa z neho bolo skôr dokumentárneho ako výnimočného charakteru. Vďaka nim však spoznávame aj „rádiovú“ tvár interpretov a kapiel ako Cream, Led Zeppelin, Rory Gallagher, Jethro Tull alebo Free. A práve posledná menovaná kapela má pre mňa azda najvyššiu hodnotu.
A to napriek tomu, že tento dvojalbum patrí skôr do tej dokumentačnej roviny. Nahrávky zo štúdia sú vcelku fajn, hoci neviem, aký zmysel má uviesť pársekundové zlé štarty jednej a tej istej skladby (Ride On A Pony). V playliste prekvapia kúsky ako Over The Green Hills a Mouthful Of Grass. Nie, že by neboli zaujímavé, ale prekvapuje ma, že ich kapela vôbec hrala naživo, predsa len ide o také zvláštne medzihry na vyplnenie albumov. Veľkým plusom sú skladby, ktoré na albumoch absentujú, či už Waiting On You alebo Sugar For Mr Morrision (táto vec bez preklepu v názve, a teda Sugar For Morrison, tvorila b-stranu singla I’ll Be Creepin’). Prvý disk obsahuje nahrávky z rokov 1968-1971, druhý záznamy z roka 1970. Aj preto sa niektoré skladby opakujú, vidno, ktoré z nich tiahli. Platí, že koncertné nahrávky na druhom disku majú značne horší zvuk. Najmä preto je táto kompilácia skôr dokumentom ako plnohodnotným zážitkom. Teda, ja si ju užívam, Free bola, ako každá naozaj výnimočná rocková skupina, doma na pódiu a pred divákmi. Ale rozumiem, že nie každý poslucháč docení muziku bez príslušného zvukového šatu. Ozaj, asi nemusím uviesť, že je to mix blues a hard rocku, aký nehral a nehrá nik. V jednoduchosti je krása i sila. Ale nie každá jednoduchá muzika je krásna, tobôž silná. Free je olympionikom medzi okresnými sviatočnými športovcami.
Som nesmierne rád, že sa toto dvojcédečko nachádza v mojej dŕžave. Live At The BBC je pre mňa vítaným doplnkom k dedičstvu siedmich albumov kapely, ktorá pre mňa znamená veľmi veľa. Čo na tom, že je to aj kus histórie svetového rocku. Je to predovšetkým kopa výnimočnej muziky.
» ostatní recenze alba Free - Live At The BBC
» popis a diskografie skupiny Free
Cobham, Billy / Drum 'n' Voice: All That Groove (2001)
Na tomto albu Billy Cobham spojil svůj bubenický um s italskou skupinou Novecento. Skupina Novecento je rodinnou grupou, složenou ze dvou mužů a dvou žen. Nevím jaké vazby mezi nima panují, to není až tak podstatné. Podstatné je, že Billy a tahle italská rodina nahráli spolu pět studiovek pod názvem Drum 'n' Voice Vol. 1 až 5. To svědčí o tom, že to co dělají dává smysl.
Hudebně tahle deska spadá do kategorie pop-jazz, funky a trochu fusion. Na ploše 54 minut se nalézá celkem deset tracků. Album obsahuje jak instrumentální, tak zpívané skladby. Billy, co by základ rytmiky se k celému dílu postavil hodně novátorsky. Jeho bicí znějí značně popově. Rytmika /až na pár vyjímek/ pulzuje jako autobubeník. Nenechte se mýlit tím, že Cobhamovi dochází dech a invence. VŮBEC NE. Stačí si poslechnout desky okolo této /Art of Three nebo North by Northwest/ a zaručeně dospějete k názoru, že Billy hraje tímto způsobem pro tento projekt velmi účelně. Ony by nějaké ty složitější tempa pro projekt D'n'V nedělaly dobrotu. Ten topsong, co chytí na první poslech se jmenuje Shadows a je na albu zařazen na post č. 2. Musím se zmínit i o skadbě Red Baron /Spectrum/. Předělávka z roku 1974 je oháknutá do tanečního hávu a pozor - tahle slavná instrumentálka je otextovaná a odpovídaná. Celé album se nese v pohodovém, komerčně laděném duchu. Soustředěný poslech se nevyžaduje, je to spíše zábava a uvolnění, dobrá nálada a pohoda - to je to, co z této desky já dostávám. Z těch známějších osobností si zde zahráli bratři Breckerové a Eddie Gomez na double bass. Autorsky se tahle deska z velké části Billyho Cobhama nijak moc netýká /až na pár vyjímek/ . Proto jsem album kdysi dávno opentlil ***z***** a nebudu nic měnit ani teď. Autor skoro všech písní je Nicolosi - člen skupiny Novecento.
Je to dobrá deska, doporučuji k činnostem a na cesty.
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Drum 'n' Voice: All That Groove
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Earth & Fire / Atlantis (1973)
Tretí album holandskej kapely Earth And Fire, Atlantis, pokračuje tam, kde predchádzajúci titul Song Of The Marching Children skončil. Oba albumy mám vo vydaní od holandskej pobočky Universalu z roku 2014, vyšli pekne v jednej škatuľke. Vlastne by sa dali chápať ako jedno dielo.
Čo na tom, že sa písal rok 1973, ide akoby o siamske dvojčatá. Akurát, kým predchádzajúci album veľkolepou mnohodielnou skladbou končil, tu začína. Suita Atlantis je názornou ukážkou toho, ako sa dá hrať jednoduchá muzika bez toho, aby bola programovo vtieravá. Melodické vlnky omývajúce pláž, na ktorej si vylihuje ležérny poslucháč, sú svieže a nečudo, že by sa takto dalo leňošiť aj hodiny. Vynikajúca skladba je Maybe Tomorrow, Maybe Today, takto by mali vyzerať artrockové hitovky do rádií. Krehká medzihra Interlude navodí atmorféru pre ďalší vznešený kúsok Fanfare. Pekne znie i Theme From Atlantis, no a na záver je tu krehuľka Love, Please Close The Door ktorej by som uveril aj to, že to so mnou myslí vážne. Ona mi zasa môže veriť, že akustická gitara jej pristane.
Muzika Earth And Fire je plná paradoxov. Na jednej strane by sa pri nej výdatne spalo, na strane druhej človek nezaspí, lebo chce počúvať. Mám tento koncepčný album radšej ako predchádzajúci, hoci nájsť päť rozdielov by bola úloha hodná Syzifa. Každopádne tu máme ďalšiu ukážku čistej a krásnej hudby. U mňa dobré, aj extra hviezdičku prifarbím.
» ostatní recenze alba Earth & Fire - Atlantis
» popis a diskografie skupiny Earth & Fire
Earth & Fire / Song of the Marching Children (1971)
Čo sa stane, keď sa v podstate jednoduchá (big)beatová kapela rozhodne, že sa vrhne na artrock? Môže sa napríklad zapísať do dejín ako najjednoduchšie hrajúca symfonická veličina. Aspoň v prípade Earth And Fire sa tak od albumu Song Of The Marching Children stalo.
Päť skladieb spočiatku nadväzuje na debut. Carnaval Of The Animals je melodická a jemne clivá skladbička, cítiť, že prím preberá klávesák. Ebbtide je nádherná smútočná balada, Storm And Thunder zasa vzletná symfonická skladba. Mäkká, prívetivá, splínová. Podobne, ako In The Mountains, čo je nádherná gitarová záležitosť.
Dôvod, prečo sa o tomto diele vedú reči, však tkvie v titulnej celoalbumovej kompozícii Song Of The Marching Children. Artrockeri sa potešia už len z toho, že je podelená na sedem častí, my ostatní si užijeme symfonickej pompy bez snahy o nejaké uháňanie. Hudobníci majú na všetko čas, akoby listovali Kámasútrou.
Song Of The Marching Children je pekný album. Dobre sa počúva a baví ma. Od podobnej muziky však očakávam predsa len aj nejaké to vrcholové „machrovacie“ muzicírovanie, ktoré sa tu prakticky nenachádza. Aj preto budem skúpy na hviezdičky. Ale nedajte sa odradiť, je to príjemná muzička. Mnohí ju radia dokonca k vrcholným dielam žánru. Názor si urobte sami.
» ostatní recenze alba Earth & Fire - Song of the Marching Children
» popis a diskografie skupiny Earth & Fire
Earth & Fire / Earth & Fire (1970)
Ženské v rockovej kapele, to je vám hotová katastrofa! Ak chcete rozvrátiť fungujúce hudobné teleso založené dobrými kamarátmi, stačí najať speváčku. Takmer okamžite sa začne kolobeh – toto nechcem, tamto chcem, s tebou flirtujem, s tamtým sa vyspím, hentomu povedz, že sa ti to nepáči, keď už si sa so mnou spustil... Skrátka, niet pre kapely horšej pohromy ako sukňa obkolesená, ehm, mužskými džínsami. Prekoná ju azda iba slovenský komerčný hudobný producent. A aj to len tak-tak. Pravda, existujú výnimky. Holandská kapela Earth And Fire si s tým poradila a debutový album Earth And Fire (1970) znie, akoby to bolo fajn, mať za mikrofónom babu. Mix hardrockovej psychedélie a veľkej dávky melodiky nemožno ignorovať!
Rázna a naliehavá rocková muzika opantáva od prvých tónov skladby Wild And Exciting. Chytľavá melodika je vôbec silnou stránkou Earth And Fire, dôkazom je kúzelná vec Twilight Dreams. Rázna gitarovka Ruby Is The One sa počúva sama, milujem ju! Bubácky úvod You Know The Way rovnako odzbrojuje už len tým, že sa ozýva z reprákov, nasadiť ju v Sýrii, veľmociam by biznis nekvitol. A pritom je to vlastne slaďáčik s „šesťdesiatkovým“ nádychom. Temná náladovka Vivid Shady Land ma osobne napĺňa radosťou. 21st Century Show naberie obrátky a preverí vaše schopnosti nedýchať presne štyri minúty a šestnásť sekúnd, tak je omračujúca! A to do toho počítam aj oddychovú flautovú medzihru. Seasons má v sebe niečo, z čoho sa my mimovoľne kýva hlava v horizontálnych smeroch, nie, že by som „odkvecával“. Hardrocková pecka Love Quiver ma má, neprekvapivo, omotaného okolo prsta. Psychedelické dúchanie na záver prináša What’s Your Name, atmosférická bodka za albumom nemohla mať chytľavejšiu clivú náladu, človek hneď zatúži pustiť si ho znovu.
Skvelá reedícia od Esoteric Recordings s obalom od Rogera Deana ponúka nevyhnutné minimum bonusov, nealbumové béčka singlov. Ako Hazy Paradise, tak Mechanical Lover nevybočujú z nastoleného trendu a som rád, že tu sú.
Môj naobľúbenejší album od Earth And Fire potvrdzuje vedecky nikým neoverenú teóriu o tom, že debutové albumy bývajú často najlepšie. Zmes nekomplikovaných, ale o to chytľavejších a nie úplne veselých skladieb, môžem iba velebiť. Však skúste.
» ostatní recenze alba Earth & Fire - Earth & Fire
» popis a diskografie skupiny Earth & Fire
Savoy Brown / City Night (2019)
V oblasti blues a blues rocku je už niekoľko dekád pretlak gitaristov. Nakoľko máloktorý prekročí hranice pentatoniky, nie je ľahké odlíšiť ich. Väčšinou je to dielo okamihu, čosi začujeme a povieme si – dobré! A potom už majú ostatní smolu.
Kim Simmonds sa z tohto zástupu vymyká. Disponuje osobitým prejavom a na staré kolená hrá azda najlepšie za celú svoju (bohatú) kariéru. Za posledných trinásť rokov vydal so skupinou Savoy Brown sedem štúdioviek, ktoré predstavujú to najlepšie z bluesovej hudby nového milénia. Škoda, že už nie je medzi nami. Dva albumy milujem nadovšetko – Voodoo Moon (2011) a Witchy Feelin’ (2017). Avšak, v poslednej dobe som toto duo rozšíril na trio. Áno, reč bude o albume City Night z roka 2019.
Ako má znieť hutný blues rock v posadenom tempe, ukazuje hneď prvá skladby, slajdom prikreslená Walking On Hot Stones. A z vytýčenej trasy už neuhneme. Don’t Hang Me Out On Dry, Playback Time, Red Light Mama, Conjure Rhythm, Wearing Thin, City Night, Hang In Tough, Ain’t Gonna Worry, to je jedna pecka za druhou. Samozrejme, občas treba aj zvoľniť, a tak je tu kolísavé Neighbourhood Blues alebo skvelé pomalé ťažkotonážne blues počúvajúce na meno Selfish World.
Niekedy sa zdá, že netreba všetko menovať, ale toto je album, z ktorého neviem nič vynechať. Najlepšiu atmosféru má tajuplná Superstitious Woman, tú musím vypichúť.
Savoy Brown hrá s chuťou, živelne, pritom ľahko a kompetentne. A každá skladba je akoby samostatná štúdia citu. Niektorí gitaristi sa idú zbesnieť, vyťahujú jeden technický fígeľ za druhým a nič. A potom príde Simmonds, zahrá tri tóny a je to tam! Všetko, čo od bluesovej muziky chcete, potrebujete, čo predchádza všetky vaše predstavy a túžby. Nikto, ani Mayall, nehrá blues s takým nadhľadom a pritom úplne zanietene. Navyše, máme tu čo dočinenia s klasickým rockovým triom (basa, bicie, gitara). A tá atmosféra! Nič viac ku šťastiu nepotrebujem!
City Night – etalón toho, ako má znieť moderný bluesrockový album. Ja som z neho paf! Inak, ktovie, kto preberie štafetu, ktorý bluesový gitarista dokáže zaujať to veľké prázdno po Simmondsovi. Som zvedavý a vlastne sa i troška teším (prepáč Kim), pretože tí najväčší z najväčších sú vždy jedineční. A vždy sa niekto nájde, to je na umení úžasné. Stále nás bude vzrušovať, prekvapovať, dráždiť. A tak to má byť.
» ostatní recenze alba Savoy Brown - City Night
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown
Soft Machine / The Soft Machine (1968)
Canterburská scéna je fenomén a ako taký má svoje korene. Jednou z prvých výhonkov je debut The Soft Machine z roka 1968 rovnomennej kapely.
Rovno sa priznám, že kapelu síce poznám, strávil som s ňou nejednu strastiplnú hodinku, ale jej freejazzové dominanty kdesi okolo najznámejšieho albumu Third mi nejdú poruke. Omnoho radšej mám neskoršie albumy (a že ich, ako každá v podstate jazzová veličina, majú nadostač) a, predstavte si, zaujala ma aj jej debutová psychedélia.
Muziku zaobstaralo trio osobností, menovite spievajúci bubeník Robert Wyatt, klávesák Mikea Ratledge a gitarista Kevin Ayers, ktorý s kapelou nahral len tento album (a dvojicu singlov) a potom sa vrhol na sólovú kariéru. Kapelu síce spoluzakladal aj austrálsky undergroundový guru Daevid Allen, ten však zdrhol už v roku 1967 (so Soft Machine nahral len jeden singel) a založil nemenej významnú kapelu Gong.
Poďme sa však spolu pozrieť na debut Soft Machine. Nahrával sa v apríli 1968 v Record Plant v New Yorku. Trinásť skladieb tvorí zvláštne excentrický celok. Máloktorý motív sa v éteri udrží viac ako dve minúty, pričom prekvapuje pestrosť a ľahkosť, s akou sa kapela prelieva cez dobové formy rockovej hudby s prekvapivo štedrou náklonnosťou k tvrdému rocku (napr. Why Am I So Short? alebo Save Yourself), pričom sa ani na okamih nespreneverí psychedelickej nálade (Lullabye Letter). Popritom sa však nájde priestor aj na krásnu baladu (A Certain Kind) a pokiaľ poznáte You Really Got Me od Kinks, tak pri skladbe We Did It Again určite spozorniete. Ani nespomínam, že v najdlhšej skladbe albumu So Boot If At All si Wyatt strihne fajnové bubenícke sólo. Na rozdiel od debutu Pink Floyd sa mi táto muzika zaryla pod kožu a tam, kde sa ľavobočkovia pýšia modrou krvou, ja hrdo otŕčam vytekajúcu muziku.
V decembri 1968 sa album The Soft Machine vydal do sveta, z USA do Francúzska i Holandska. Rodná Británia si musela pekných pár rokov počkať. Nič to, pre mňa je jedným z najzaujímavejších diel zo 60. rokov.
» ostatní recenze alba Soft Machine - The Soft Machine
» popis a diskografie skupiny Soft Machine